Voči plastom vládne vo svete čoraz nepriateľskejšie naladenie. Nemožno však poprieť, že ide o skutočne praktický vynález. Obzvlášť v prípade plastových obalov
Vidíme ich všade okolo seba, pretože do nich naďalej balíme väčšinu toho, čo v živote používame. Od kozmetiky, cez úžitkové predmety až po jedlo. Plastové obaly sú v našom svete natoľko rozšírené, že ich zrejme nikdy nebude možné nahradiť úplne. Ako tento temer zázračný materiál vznikal a akými míľnikmi si prešiel? Pozrime sa na to cez dvojdielny exkurz do histórie plastových obalov.
Celkom prvý človekom vyrobený plast prezentoval v roku 1862 britský chemik, Alexander Parkes, na Svetovej výstave v Londýne. Materiál, ktorý dostal pomenovanie po svojom vynálezcovi bolo možné vplyvom tepla ohýbať a tvarovať. Po vychladnutí si svoj tvar zachoval. Prvý plast bol v istom zmysle bioplastom, keďže šlo o celuloid. Materiál extrahovaný z celulózy. Nedočkal sa však veľkého komerčného úspechu. Zato jeho nasledovník áno.
Pochádza z dielne švédskeho textilného inžiniera Dr. Jacques Edwin Brandenberger. Tenký, priesvitný, výnimočne flexibilný a nepriepustný materiál vznikol ako výsledok iného zámeru. Brandenberger chcel pôvodne vytvoriť tenučký film, ktorým by bolo možné potiahnuť oblečenie a vyhnúť sa tak jeho zašpineniu. K tomuto nezámernému objaveniu celofánu došlo začiatkom 20.storočia.
V roku 1925 sa mladému americkému inžinierovi z Minnesoty, podarilo vyrobiť prvú maskovaciu pásku. Používala sa pri striekaní karosérií áut, no keďže lepidlo bolo nanesené len na jej okrajoch, zle držala. Skúšobnú verziu vrátili vynálezcovi, Richardovi Drew so slovami, že ju má zaniesť svojim škótskym (teda skúpim) zamestnávateľom, aby na ňu dali viac lepidla. V roku 1930 tak vznikla Škótska lepiaca páska, ktorú dnes poznáme v mnohých podobách. S obľubou sa používala aj pri balení v rôznych odvetviach.
K ďalšiemu náhodnému objavu vo svete plastových obalov došlo v roku 1933. Ralph Wiley, laboratórny pracovník pre Dow Chemicals (medzinárodná chemická korporácia, vyrobil polymérnu zlúčeninu – polyvinylidenchlórid, známy ako Saran TM. Dnes ho poznáme ako potravinársku fóliu, no svoje prvé využitie našla v zbrojnom priemysle a v armáde. Slúžila totiž ako ochrana vojenského vybavenia. Vďaka svojej priľnavosti sa však čoskoro začala používať na balenie potravín, ktoré vďaka nej ostávajú dlhšie čerstvé.
Značka, ktor už ani u nás nie je potrebné nejako špeciálne predstavovať, založil v roku 1946 americký obchodník a vynálezca Earl Silas Tupper. Vďaka šikovnej propagácii svojich polyetylénových dóz, prostredníctvom sieťového marketingu amerických gazdiniek, vybudoval úspešnú a dodnes fungujúcu značku. Navyše, zatváracie plastové dózy sú emblematickým produktom obalového priemyslu.
Je názov prvého spreja v plastovej fľaši. Šlo zároveň o prvý dezodorant v spreji vôbec. V roku 1946 ho vyvinul o Dr. Jules Monetnier, v tom čase profesor chémie na Univerzite v Ženeve. Obsah fľaše bolo možné vystreknúť do podpazušia stlačením samotnej plastovej fľaše. Práve tento rozprašovač spustil revolúciu v používaní plastových fliaš na všemožné účely.
Existovali už v roku 1950! Zaslúžili sa o to dvaja Kanaďania, Harry Wasylyk a Larry Hansen. Už od začiatku mali slúžiť na komerčné účely, ich prvým odberateľom ale neboli domácnosti. Zelené a čierne plastové vrecia si najskôr našli cestu do nemocnice v meste Winnipeg.
V roku 1954 si Roobbert W. Vergobbi nechal patentovať svoj skvelý a praktický vynález. Zapínacie plastové vrecká mali pôvodne slúžiť na uskladňovanie ceruziek, no veľmi rýchlo bolo všetkým jasné, že tu sa ich využitie zďaleka nekončí. V roku 1968 sa pod značkou Ziploc, predstavili zipsovacie vrecká na uskladnenie potravín a spolu s nimi aj v paste zabalené bagety a sendviče.
Ako sa plastové obaly inovovali od 60. rokov až do súčasnosti, si povieme v druhom dieli nášho malého historického exkurzu.
Zdroj:
www.plasticsmakeitpossible.com
Titulné foto:
Ksenvironmental
