V našich zemepisných šírkach je Veľká noc predovšetkým významným kresťanským sviatkom. Doteraz sa v ňom však zachováva aj symbolika znovuzrodenia prírody.
V kresťanskej tradícii je Veľká noc zasvätená Kristovi, jeho smrti ako obety a jeho znovuzrodeniu, či presnejšie zmŕtvychvstaniu. Každoročne sa tento sviatok prekrýva aj so židovským sviatkom, zvaným Pesah. V ňom si Židia pripomínajú udalosti spojené s odchodom Izraelitov z Egypta a vyslobodenie z otroctva. Obe náboženské tradície však pracujú aj so symbolikou jari, prebúdzania sa síl a ožívania prírody, ktorá je typická pre pohanskú tradíciu.
Jedným z ústredných motívov Veľkej noci je smrť a znovuzrodenie, prekonanie temnoty svetlom. Paralelu náboženského a prírodného sveta možno nájsť už medzi synom božím a slnkom, ako nositeľmi svetla. Tak ako ho do životov kresťanov prináša Kristovo slovo a jeho obeť, prináša ho aj slnko v jarnej rovnodennosti. A práve od rovnodennosti sa vypočítava aj dátum Veľkej noci a Pesahu. Dala by sa tu nájsť tiež analógia medzi dreveným krížom, za ktorým sa kráča pri kresťanských procesiách a súhvezdím Južný kríž, ktorý slúžil ako navigačná pomôcka moreplavcov, pri určovaní južného svetového pólu.
Motív znovuzrodenia však nachádzame aj v mytologickom svete. Bájny vták fénix povstáva z popola, sumerská bohyňa plodnosti Inanna (Ištar), povesená nahá na kole, bola opakovane zrodená a vychádzala z podsvetia a jeden z najstarších mýtov vzkriesenia je venovaný egyptskému bohu Horovi (narodenému decembra). V egyptskej mytológii je Horovo oko symbolom života a znovuzrodenia. Najviac podobností s Kristovým príbehom však možno nájsť v príbehu boha Mitra, o ktorom hovoria už indické védy (3000 rokov p. n. l). Nachádza sa v ňom toľko podobností, vrátane dátumu a spôsobu narodenia až po zmŕtvychvstanie po troch dňoch, že až do 4. storočia, kedy ho cisár Konštantín zakázal, bol mitraizmus najsilnejším konkurentom kresťanstva. Okrem iného, bol Mitra aj bohom vegetácie.
Napokon tu máme ešte jeden kult, ktorý vznikol omnoho skôr, než kresťanské náboženstvo, a síce kult matky Zeme. Uctievaný v mnohých podobách (aj ako bohyňa Ištar, Izis, Gaia ) sa v starovekom Grécku a Ríme formoval ako Cybelin kult. Cybeliin milenec Attis, bol zrodený z panny, umrel a každoročne na jar bol vzkriesený. Toto vzkriesenie sprevádzali v Ríme veľké oslavy. Trojdňový jarný festival začínal dňom krvi, označovaným tiež Čierny piatok a v rcholil v nedeľu, dňom vzkriesenia. Medzi prívržencami kultu a rannými kresťanmi dokonca dochádzalo k sporom o tom, kto uznáva pravého boha a kto len jeho imitáciu. Tieto spory vyústili do krvavého konfliktu na kopci v blízkosti Vatikánu, kde oslavy jarného festivalu taktiež prebiehali. Zdá sa, že tradícia jarného festivalu sa zachovala a transformovala do praxe kresťanov. V Novom zákone totiž nie je zmienka o oslavách Veľkej noci, no už prví kresťanskí kňazi tento sviatok slávili.
Zajace boli symbolom veľkej severskej bohyne. Kelti ju nazývali Eoster, v germánskej tradícii bola známa pod menom Ostara a v nórskej mytológii ako Friga. Ako darkyňu svetla, rastu, zelene, plodnosti, obnovy a hojnosti ju oslavovali najmä v čase jari. Zajac je jej totemovým zvieraťom. Verilo sa, že tanec zajacov v čase párenia, vyskakovanie do vzduchu a boxovanie so sokmi, napomáha Zemi prebudiť sa zo zimného spánku. Keďže zajačie nory pripomínali severanom hniezda, verili že aj zajace sa rodia z vajec.
Vajíčko je aj súčasťou spoločnej slávnostnej, takzvanej séderovej, večere židov počas Pesahu. Tu však symbolizuje sviatočné obety. Pripomienkou jari je na slávnostnom stole petržlen a zemiak.
Nech už ste vyznávačom akéhokoľvek svetonázoru či náboženstva a oslavujete v týchto dňoch Veľkú noc, nezabúdajte teda, že je aj oslavou obnovy prírody. A ak to tak budete cítiť, môžete jej vzdať úctu akýmkoľvek pre vás prijateľným a príjemným spôsobom. Prajeme vám pohodové sviatky.
Zdroj:
www.theguardian.com
www.zurnal.pravda.sk
www.owlandcrow.saladd.com
www.zosity-humanistov.sk
Titulné foto:
Pixabay
