Marťanská odysea. Z histórie objavovania Marsu.

Vďaka viacerým podobnostiam Marsu so Zemou, mnohí vedci a astronómovia veria, že by sa raz mohla stať červená planéta našim druhým domovom. Aj preto sa v misiách na Mars pokračuje už 60 rokov.

 Každých 26 mesiacov sa Zem dostane do minimálnej vzdialenosti od Marsu – 54,6 milióna kilometrov. Pre vesmírne agentúry nastáva ideálna príležitosť na vypustenie vesmírnej techniky, s ktorej pomocou možno planétu poznávať.

Históriu misií na Mars možno rozdeliť do 3 fáz : 1. Prelety (1960-1970) 2. Dosiahnutie povrchu (1970-1990) 3. Hľadanie marťanského života (1990- súčasnosť)

PRELETY – FÁZA 1

V prvej dekáde bolo objavovanie Marsu zamerané na dosiahnutie orbity planéty, získanie snímok povrchu a merania vlastností tamojšej atmosféry. Úspech zaznamenalo len niekoľko misií a dekáda sa niesla v znamení vesmírnych pretekov medzi USA a ZSSR.

Ako prvý, v roku 1960, vyslali k Marsu svoje plavidlo Rusi. Sonda (orbiter) Mars 1 sa síce k planéte nedostala, ale otvorila éru vedeckého „dobývania“ červenej planéty. Rusi podnikli do roku 1962 ďalšie 4 neúspešné misie.

Prvou úspešnou bola americká misia Mariner 4 z roku 1964.  Na orbitu Marsu sa sonda dostala v júli 1965. Získala prvých 22 záberov marťanského povrchu v histórii ľudstva a niekoľko informácií o atmosfére. V roku 1969 vyslala NASA k Marsu v dvojmesačnom odstupe Mariner 6 a Mariner 7. Aj tieto získali dohromady 201 záberov, zobrazujúcich približne 20% povrchu.

Ruskej vesmírnej agentúre sa po 9 neúspešných pokusoch podarilo v roku 1971 dosiahnuť obežnú dráhu s dvoma identickými zariadeniami Mars 2 a Mars 3. Šesťdesiat záberov odhalilo okrem iného aj 22 km vysoké pohorie a získalo informácie o teplotách povrchu v rozmedzí od -110 °C do 13 °C. Oddeliteľná časť Marsu 3 (lander) dokonca pristála na povrchu planéty, no po 20 sekúndách stratila spojenie so Zemou.

V roku 1971, krátko po Rusoch, vyslala NASA ešte Mariner 8 a Mariner 9. Na orbitu sa dostala len druhá sonda, a zaobstarala 7000 záberov predstavujúcich 85% povrchu. Obrázky odhalili korytá riek, rozsiahle systémy údolí dlhé 4000 km, mnoho vyhasnutých sopiek, vrátane Olympus Mons, najvyššej hory v slnečnej sústave. Súčasne sa stala prvou sondou v histórii, ktorá obletela cudziu planétu.

DOSIAHNUTIE POVRCHU – FÁZA 2

V roku 1975 vyslala NASA k Marsu takisto dve identické zariadenia Viking 1 a Viking 2. Šlo o ďalšie zo série zariadení, zložených z dvoch častí – „orbiter“ a „lander“. Tentokrát však oba landre nielen úspešne pristáli, ale zaslali na Zem vôbec prvé zábery priamo z povrchu. Zozbierali tiež informácie o klíme a analýzu vzoriek pôdy, zloženej prevažne z na železo bohatej hliny. Zrealizovali sa 3 experimenty, zamerané na hľadanie známok života v marťanskej pôde. Analýzy však nezaznamenali žiadne stopy mikrobiálneho života.

HĽADANIE MARŤANSKÉHO ŽIVOTA – FÁZA 3

Po prelomových zisteniach misie Viking (1, 2) sa vesmírny výskum Marsu zastavil. Jeho dobývanie sa obnovilo až po Studenej vojne. Ruský tím síce v roku 1988 vyslal dve zariadenia – Phobos (1, 2) na jeden z mesiacov Marsu, no potom, čo získalo iba jedno z nich (Phobos 2) 37 záberov mesiaca, Rusi na dlhý čas uzavreli svoju marťanskú odyseu. Do roku 1988 boli z 20 realizovaných, úspešné len 2 ruské misie.

NASA naopak svoje misie ešte zintenzívnila a stala sa vedúcou inštitúciou dobývania Marsu. V druhej fáze sa kľúčovým stalo získavanie dôkazu o prítomnosti vody a známkach existujúceho života na planéte.

Obrovským úspechom bola misia Mars Pathfinder z roku 1996. Na Marse pristál Sojourner, robotický rover, prvé pojazdné zariadenie v dejinách, operujúce mimo systém Zem – Mesiac. Rover získal viac ako 17 000 záberov povrchu a vykonal viac ako 8 miliónov meraní, predovšetkým marťanskej atmosféry, tlaku, teplôt a rýchlosti vetra. Sojourner zaslal späť na Zem viac ako 2.3 miliárd dát.

V roku 1996 sa na orbitu dostala aj sonda Mars Global Surveyor (MGS), ktorá zabezpečila prínos dát v priebehu ďalších 10 rokov. Šlo o globálnu mapovaciu misiu. MGS objavila pozostatky po prúdení lávy, množstvo roklín formovaných tečúcou vodou. Niektoré z nich teda naznačujú, že na planéte existoval systém riek.

V roku 1998 sa do objavovaniu Marsu pokúsili zapojiť aj Číňania svojou sondou Nozomi. Neúspešne.

Aj NASA si medzi rokmi 1998-1999 pripísala na konto tri ďalšie neúspechy so zariadeniami Mars Climate Orbiter, Mars Polar Lander a Deep Space Probe 2. K výraznému zlomu došlo v roku 2001 vďaka misii Mars Odysey. Ide o zatiaľ najdlhšie trvajúcou misiu na Mars. Vypustená 7. apríla 2001 zbiera sonda údaje dodnes. Práve ona zaznamenala zvyšky vody (po bývalom oceáne) v zamrznutom stave pod povrchom Marsu v jeho polárnych oblastiach planéty.

Európska vesmírna agentúra sa do marťanskej odysey zapojila až v roku 2003. Sonda Mars Express je stále aktívna a zbiera údaje o povrchu. Lander stratil spojenie s agentúrou tesne po pristátí.

V tom istom roku zahájila NASA misiu Spirit a Opportinity. Ide o vôbec najúspešnejšie misie v histórii objavovania Marsu. Pôvodne bol pobyt dvoch identických roverov na planéte naplánovaný len na tri mesiace. Vďaka priaznivým podmienkam a priazni osudu, vydržal rover Spirit 6 rokov a úžasný Opportunity neuveriteľných 15 rokov v službe. Z oboch zariadení sa na Zem dostalo viac ako 200 000 snímok. Vedecká obec získala dôkaz, že kedysi bol Mars obývateľnou planétou s vodou, primeranou teplotou a atmosférou hustejšou než ju má dnes.

Americká sonda Mars Reconnaissance učinila v roku 2005 ďalší významný objav, keď vďaka nej astronómovia zmerali objem vody v zamrznutom stave, nachádzajúci sa v takzvaných polárnych čiapočkách. Dospeli k číslu 821 000 km3. Prvou úspešnou misiou v polárnej oblasti Marsu bol lander Pheonix v roku 2007. Ten skúmal vodu uloženú pod povrchom pólu.

O 4 roky neskôr, v roku 2011, kedy sa na Mars neúspešne pokúsila dostať Čína a po dlhej dobe opäť Rusko, pristál na Marse americký rover Curiosity. Šlo o prvý rover, schopný vrtných operácií a zberu geologických vzoriek. Analýza vzoriek odhalila prítomnosť síry, uhlíka, kyslíka, dusíka a ďalších prvkov, dôležitých pre vznik a udržanie života.

V roku 2013 sa do marťanskej odysey prvý krát a hneď úspešne zapojila India so svojou prozaicky nazvanou misiou – Mars Orbiter Mission. Indická sonda doteraz zbiera informácie o atmosfére a mineralogickom zložení planéty. Druhou úspešnom misiou v tomto roku bola americká misia Maven. Sondu NASA vyslala s cieľom zistiť, ako došlo k výraznej zmene marťanskej atmosféry a k strate vody na planéte. Dáta nasvedčujú tomu, že za zmenu atmosféry sú zodpovedné solárne búrky, ktoré zapríčinili tiež postupné odparovanie vody z povrchu a jej rozptýlenie do vesmíru.

Jednou z posledných marťanských misií je americká InSight Lander z roku 2018. Šlo v nej o prvý prieskum a hĺbkovú analýzu štruktúry Marsu pod povrchom.

Summa summárum … ?

V priebehu všetkých troch fáz, od roku 1960 až do roku 2019 sa na orbitu alebo povrch Marsu snažili dostať astronómovia a vedci z celého sveta. Z celkového počtu 45 bolo do roku 2019 úspešných 20 misií. Najväčší úspech zožala americká NASA a možno povedať, že sa stala hlavným hráčom v tom, čo by sme mohli nazvať vedeckou kolonizáciou Marsu. V roku 2020 sa k Rusku, Amerike, Európe, Indii a Japonsku pridala aj Čína s aktuálne stále prebiehajúcou misiou Tianwen -1. Číňania, ako vôbec prví, vyslali k planéte zariadenie zložené zo všetkých troch druhov vesmírnej techniky – sondy (orbiter), roveru a landeru. Svoju prvú sondu EMM Hope vyslali v roku 2019 aj Spojené Arabské Emiráty. Sonda dosiahla orbitu Marsu 9. februára tohto roku. A ako inak, americká NASA má od 18. februára na povrchu svoj rover Perseverance. Ide o prípravnú misiu, od úspechu ktorej bude závisieť vyslanie prvej ľudskej posádky na červenú planétu, plánované na rok 2025. Marťanská odysea teda pokračuje a môžeme len hádať, kam nás, ako druh, privedie.

Zdroj:
www.youtube.com
www.youtube.com

Titulné foto:
Pixabay