Moderný život so sebou prináša mnoho výhod a pohodlia, no zároveň sa v ňom často krát vzďaľujeme od toho, čo by nám malo ostať vždy blízke. Biofilický dizajn sa to snaží zmeniť.
Reč je o blízkosti prírody, prírodných materiáloch, dostatku priestoru, čerstvého vzduchu a denného svetla. Hoci sa náš život stal pomerne sofistikovaný, stále ostávame aj jedným zo živočíšnych druhov, obývajúcich našu planétu. A ako každý živočích, aj človek potrebuje prežívať svoj život v dostatočne podnetnom, pre neho primeranom, a teda aj zdravom prostredí. V opačnom prípade si k nemu postupne nájdu cestu najrôznejšie psychické a fyzické neduhy. Stres, vyčerpanie, frustrácia, astma, alergie, bolesti a mnohé ďalšie dnes tiež patria k tomu, čo nazývame moderný život. Nemali by sme ich však brať ako samozrejmosť, ale skôr sa ich snažiť redukovať. Pomôcť nám v tom môže aj biofilický dizajn (biophilic design).
Biofília doslova znamená „láska k životu“ a do dizajnérskeho kontextu sa prenáša ako praktické využitie vzťahu človeka a prírody. Biofilický dizajn je založený na predpoklade, že prostredie bohaté na prírodné prvky a obrazy pozitívne stimuluje naše pocity, zvyšuje našu koncentráciu a zmierňuje stres a úzkosť. Koncept biofílie a biofilického dizajnu sa dostal do povedomia v 80. rokoch 20. storočia aj vďaka vyhláseniam harvardského biológa E.O. Wilsona, o našich evolučne podmienených preferenciách k prírodne ladeným stavebným prvkom. Skrátka, že je v nás geneticky vrodená náklonnosť k prírodnému svetu, ktorá sa premieta aj do našej reflexie architektúry.
Základnou myšlienkou biofilickej teórie je, že budovy pozitívne vplývajú na naše mentálne a fyzické zdravie len vtedy, ak sú navrhnuté holisticky. Namiesto izolovaných prvkov, napríklad samostatne rozmiestnených rastlín v budove, by mali mať prednosť rôznorodé, ale vzájomne prepojené prvky. Dôležitú úlohu zohrávajú tiež svetlo, tvary, formy a materiály, ktoré evokujú prírodný svet.
V biofilickom dizajne má prioritu prirodzené svetlo pred umelým. Jeho dostatok musí byť zabezpečený veľkými aj strešnými oknami. Prirodzené svetlo sa musí šíriť v priestore, ale nie celkom bez prekážok. Ide o to, dosiahnuť akúsi svetelnú dynamiku, striedanie svetla a tieňa, pomocou rôznych zásten, fasád a otvoreného priestoru. Umelé osvetlenie by malo čo najvernejšie kopírovať to prirodzené. Spolu so svetlom je dôležitý aj výhľad. Čím je väčší, tým viac by mal v človeku vyvolať pocit spojenia s celým ekosystémom.
Súčasťou priestorov, navrhnutých v biofilickom dizajne musí byť aj vodný zdroj. Fontány, rybníčky a iné vodné atribúty by mali byť umiestnené tak, aby ich bolo možné nielen vidieť, ale ich aj počuť a dotknúť sa ich. Celkovo sú v tomto dizajne dôležité zmyslové stimuly, navodzujúce blízkosť prírody: voňavé rastliny, rastliny, ktoré menia farbu v závislosti od sezóny, rastliny, ktoré sú súčasťou alebo vytvárajú otvorené prechody medzi časťami budovy, ale dokonca aj prvky s otvoreným ohňom – krb, svietniky atď.
Senzoricky podnetné musia byť aj všetky materiály, buď prírodné alebo len minimálne opracované. Ideálne také, ktoré sa v danej lokalite aj prirodzene vyskytujú. Ide predovšetkým o drevo, kameň, kožu, prírodné tkaniny či vlnu. Prednosť majú tiež ručne robené doplnky a úžitkové predmety.
Skrátka, v biofilickom dizajne si nájde svoje miesto všetko, čo navodzuje v človeku rovnaký pocit ako prechádzka a pobyt v prírode. Ide o čo najvernejšiu simuláciu, napodobnenie prírody – biomimikri. Biofilický dizajn túto simuláciu dosahuje pomocou organických (teda nie geometrických) tvarov, prírodných odtieňov farieb (farby zeme, vegetácie, vody a oblohy) a prírodných obrazov, či už reálnych (výhľad z okna) alebo človekom vytvorených (maľby, sochy, fotografie atď.).
Biofilický dizajn (respektíve jeho prvky, keďže pomenovanie vzniklo pomerne nedávno) bol charakteristický napríklad pre stavby v antickom Grécku, starovekom Ríme či starovekej Číne. Vtedajší architekti, a nielen oni, si boli veľmi dobre vedomí miesta človeka v širšom ekosystéme. Ich napojenie na prírodu bolo omnoho autentickejšie, než je tomu dnes. Preto súčasťou ich práce bolo aj integrovanie prírody do ľudských obydlí.
Dnes je táto integrácia možno menej intuitívna a viac podporená vedeckými poznatkami z biológie či psychológie. Cieľ je však podobný. Aj dnes ide o to, aby sa človek, mnohokrát hodiny „uväznený“ v interiéri, v ňom nielen cítil dobre, ale aby samotný tento priestor priaznivo pôsobil na jeho zdravie. Biofilický dizajn by mal byť trendom nielen pri stavbe rodinných domov, či zariaďovaní bytov, ale predovšetkým v budovách, ktoré slúžia ako pracoviská, nemocnice, špeciálne domovy, ale napríklad aj školy. Toto sú rozhodne miesta, kde by nemalo dochádzať k tomu, že samotný priestor v človeku vyvoláva pocity izolácie, napätia či letargie.
Na záver ešte jedna malá poznámka, ak ste z doteraz prečítaného nadobudli pocit, že biofilický dizajn, je len ďalším pomenovaním pre zelenú architektúru, máte z časti pravdu. Aj v biofilickom dizajne sa kladie dôraz na prírodné a zároveň prírodu nezaťažujúce postupy. Avšak, v centre pozornosti biofilického dizajnu je človek a to, čo je dobré a správne pre neho. I keď spravidla sa to nevylučuje s tým, čo je dobré a správne pre životné prostredie.
Zdroj:
www.newatlas.com
Titulné foto:
Pxhere
