Prvý plast vznikol v 50. rokoch 19. storočia ako výsledok pokusov s kolódiom a gáfrom v tmavej komore amerického fotografa Alexandra Parkesa. Tvrdý, a ohybný materiál, ktorý sa mu podarilo vytvoriť nazval „parkesín“ a vyrábal z neho rôzne predmety každodennej potreby. Newyorský tlačiar John Wesley Hyatt zdokonalil výrobný postup a a vylepšený parkesín nazval „celuloid“. Spočiatku sa používal na výrobu biliardových gúľ, no veľmi […]
Prvý plast vznikol v 50. rokoch 19. storočia ako výsledok pokusov s kolódiom a gáfrom v tmavej komore amerického fotografa Alexandra Parkesa. Tvrdý, a ohybný materiál, ktorý sa mu podarilo vytvoriť nazval „parkesín“ a vyrábal z neho rôzne predmety každodennej potreby.
Newyorský tlačiar John Wesley Hyatt zdokonalil výrobný postup a a vylepšený parkesín nazval „celuloid“. Spočiatku sa používal na výrobu biliardových gúľ, no veľmi skoro sa jeho použitie rozšírilo. V druhej polovici 19. storočia sa tak v Amerike rodí to, čo možno nazvať plastový priemysel.
Vzhľadom na ich rozšírený výskyt, možno o druhej polovici 20. storočia hovoriť ako o „ére plastov“. Plasty nájdeme takmer „v“ či „na“ každom výrobku, s ktorým prichádzame do styku v bežnom živote (obaly potravín, konzumné produkty ako šaty, topánky, domáce spotrebiče, nábytok, kontajnery, hračky, stavebné materiály, komponenty dopravných prostriedkov a výrobných strojov atď).
Plast „prežije“ v životnom prostredí stovky rokov – PET fľaše potrebujú na svoj rozklad 500 rokov (Američania ich každú hodinu vyhodia zhruba 2,5 milióna).
Plast nie je inertný (chemicky neaktívny). Bežný plast obsahuje množstvo chemických prísad (často karcinogénnych a toxických), ktoré prenikajú do okolitého prostredia.
Plastový odpad tvorí 80 % obrovských zhlukov odpadu v Atlantickom a Tichom oceáne. Každoročne skončí vo svetových oceánoch a moriach až 10 miliónov ton odpadu, najmä plastov, oceány sa tak postupne stali najväčšou skládkou plastového odpadu na svete.
Mechanickým pôsobením v kombinácii s fotodegradáciou a časom vznikajú takzvané „mikroplasty“, ktoré sú všadeprítomné a vo vode niekedy dosahujú vyššie koncentrácie ako planktón. V takejto podobe sa stávajú súčasťou potravinového reťazca.
Ročná produkcia plastového odpadu v EU dosahuje objem 25 miliónov ton – z toho 48,7 % končí na skládke, 51,3 % sa energeticky zhodnocuje (spaľovanie) a len 5,3 % je recyklovaných.
Slovenské domácnosti vyprodukujú ročne 150 000 ton plastového odpadu. Z tohto objemu končí v separovanom zbere 25 000 ton – necelých 17 % , 125 000 ton je aj „vďaka“ lenivosti ľudí súčasťou zmesového komunálneho odpadu na skládkach.
To, čo Slováci správne vytriedia, sa zmysluplne využíva na 99 %.
Plasty delíme na „recyklovateľné“ a „ostatné“. Podľa náročnosti procesu recyklácie a miery ich recyklovateľnosti možno tie prvé rozdeliť na 3 skupiny: ľahko recyklovateľné – s označením PET a HDPE, stredne recyklovateľné – s označením PE, PP a PVC a plasty veľmi ťažko recyklovateľné – plasty, ktoré sú kombináciou vyššie uvedených (prakticky nerecyklovateľné sú napríklad PET fľaše s nalisovanou PVC fóliou).
Najčastejšou formou recyklácie je takzvaná „downcyklácia“, pri ktorej vzniká výrobok s nižšou kvalitou plastu, pre ďalšiu recykláciu spravidla už nevhodný ( takto sa vyrábajú napríklad hračky, autodiely, plastové hranoly, plotové dosky, železničné podvaly, vrecia na odpad a i.)
Recyklácia plastov je extrémne závislá na dôslednom triedení (separácii) jednotlivých druhov plastov – 1 nesprávne zatriedená PVC fľaša znehodnotí v procese recyklácie 10 000 PET fliaš ( tieto dva plasty sú vizuálne veľmi podobné a majú aj podobnú hustotu).
Recykláciou 1 tony plastu sa ušetrí 7 500 litrov benzínu.
Jedna recyklovaná PET fľaša ušetrí energiu potrebnú na 6 hodinový chod jednej 60W žiarovky.
Z plastových fliaš sa môže stať odev. Mnoho módnych návrhárov dnes používa tkaniny vyrobené z recyklovaných plastových fliaš. Fľaše sú čistené, postrúhané, ohriate a pretavené do jemných vlákien. Vo Fínsku je 9 z 10 plastových fliaš vrátených na recykláciu.
