Za spoločného menovateľa štrajkov a protestov farmárov v rôznych krajinách na svete by sme mohli označiť industriálne poľnohospodárstvo a jeho dôsledky.
V januári pochodovalo ulicami Berlína 35 tisíc poľnohospodárov a aktivistov, ktorí vyzývali nemeckú vládu k zmene. Podľa demonštrujúcich je nevyhnutné obmedziť alebo celkom pozastaviť industriálne praktiky pestovania plodín a zamerať sa na trvalo udržateľné poľnohospodárstvo.
Vlna odporu voči zabehnutým praktikám v sektore sa dvihla aj v iných krajinách. Svoju nespokojnosť dali v posledných rokoch najavo aj belgickí, francúzski, anglickí, indickí, a napokon aj slovenskí farmári. Aj keď sa ich dôvody a požiadavky líšia, za spoločného menovateľa možno označiť dôsledky industriálneho prístupu v poľnohospodárstve.
Tiež intenzívne poľnohospodárstvo, sa vyznačuje vysokou mierou efektivity, produktivity a koncentrácie. Ide o výsledok modernizácie a mechanizácie poľnohospodárstva po 2. Svetovej vojne, kedy bolo potrebné reagovať na výzvy ako globálny hlad či neskôr populačnú explóziu. Súčasťou vzniku tohto modelu bol aj zánik stoviek malých samostatných farmárov a koncentrácia produkcie vo veľkých poľnohospodárskych podnikoch.
Charakteristickým pre industriálne poľnohospodárstvo je skrátenie období, kedy leží pôda ladom, používanie zavlažovacích systémov, chemických hnojív, pesticídov a ťažkej techniky. Vďaka týmto moderným výdobytkom sa za posledných 50 rokov celková poľnohospodárska produktivita viac ako zdvojnásobila. Vďaka tejto produkcii sa podarilo znížiť mieru podvýživy na celom svete. Industriálne poľnohospodárstvo sa stalo nástrojom cenovo prijateľnej produkcie a distribúcie potravy.
Hoci má tento model poľnohospodárstva nepochybne výhody, v súčasnosti si vyžaduje svoju daň. Za podmienok, na ktorých vytvorení sa podpísalo aj samo toto hospodárenie s pôdou je stále zložitejšie pokryť dopyt industriálnych a rozvojových krajín.
Intenzívne monokultúrne pestovanie plodín ako ryža, kukurica, pšenica či sója celkom ohrozilo biodiverzitu mnohých ekosystémov a suchozemské aj vodné živočíšne druhy stratili svoje prirodzené prostredie.
Rozširovanie monokultúrnych polí ide ruku v ruke s postupným odlesňovaním krajiny. Intenzívne poľnohospodárstvo malo na svedomí až 80% podiel na odlesňovaní v tropických a subtropických oblastiach v rokoch 2000 až 2010. Masívnemu odlesňovaniu čelí najmä Južná Amerika, Ázia aj Afrika. Mnohé živočíchy (vrátane človeka) tak žijú takmer v obkľúčení na malom ohraničenom priestore.
Monokultúrne poľnohospodárstvo vyčerpáva vrchné vrstvy pôdy, ktorá sa stáva neúrodnou. Odlesňovanie má priamu súvislosť s predlžujúcimi sa suchami. Chemické hnojivá a postreky kontaminujú podzemnú vodu. Ťažká technnika a spracovateľský priemysel znečisťuje ovzdušie a podieľajú sa na tvorbe skleníkových plynov. Na úkor kvantity je stále menej kvalitných a zdraviu neškodných potravín.
Efektivita industriálneho poľnohospodárstva sa tak stáva mýtom. K nákladom totiž dnes už treba pripočítať aj environmentálne hrozby a náklady na zdravotnú starostlivosť pre obyvateľstvo kŕmené nekvalitnými potravinami. nezanedbateľné je trvalé podhodnotenie pracovníkov v tomto sektore a mnohokrát neprijateľné pracovné podmienky.
Je dnes už nielen konceptom, ale stáva sa hnutím, ktoré reaguje na dôsledky intenzívneho poľnohospodárstva a ponúka inovatívnu alternatívu. Model trvalo udržateľného hospodárstva sa opiera o tri základné piliere – zdravé životné prostredie, ekonomický zisk a sociálna rovnosť. Existuje niekoľko rôznych teoretických aj praktických prístupov trvalej udržateľnosti v poľnohospodárstve, jedným z nich je napríklad aj permakultúrny prístup. Všetky sa však zhodujú na tom, že musíme zosúladiť naše súčasné potreby s potrebami budúcich generácii. Respektíve, že naplnenie súčasných potrieb, nesmie znamenať nemožnosť naplnenia tých budúcich.
V trvalo udržateľnom poľnohospodárstve sa nepoužívajú chemické hnojivá ani pesticídy. Namiesto monokultúry sa toto poľnohospodárstvo snaží o čo najväčšiu, vhodne kombinovanú biodiverzitu. To znamená, že udržiava prospešné vzťahy medzi rastlinami a živočíchmi. Ide potom o funkčný symbiotický celok, kde je nevyhnutný len minimálny ľudský zásah. Prírodné zdroje sa tak využívajú v miere, v ktorej sú schopné sa cyklicky obnovovať.
Svoje miesto majú v tomto modeli pasúce sa zvieratá, techniky striedania plodín a využívanie ich vlastností, udržiavanie prostredia vhodného pre prospešný hmyz, mikroorganizmy a živočíchy, organické ošetrovanie rastlín a hnojenie. Skrátka ide o vytvorenie harmonického a špecifického ekosystému, v ktorom je možné vypestovať dostatok zdraviu prospešnej potravy.
Čím väčšia je genetická biodiverzita ekosystému, tým väčšia je šanca, že ich prirodzeným krížením a rozmnožovaním sa udržia a prežijú voči chorobám a škodcom odolné druhy.
Vďaka biodiverzite, vďaka zmiešanému rastlinne -živočíšnemu ekosystému sa obnovuje a udržiava aj zdravá pôda obsahujúca dostatok organických látok. Takáto pôda je úrodná, no zároveň je potrebné rešpektovať jej limity.
Trvalo udržateľné poľnohospodárstvo využíva v čo najväčšej možnej miere obnoviteľné zdroje energie. Vhodne zachytáva slnečné žiarenie aj zrážkovú vodu. Pomocou dobre zvolených druhov rastlín udržiava zásoby podzemnej vody. Rozumie dôležitosti lesa a využíva jeho prirodzené funkcie vo svoj prospech.
K obnoviteľným zdrojom v udržateľnom poľnohospodárstve patrí aj ľudská práce.
Toto poľnohospodárstvo je návratom k malým farmárom a farmárskym komunitám. Jeho cieľom je obnova lokálnej produkcie, komunitného charakteru pestovania a distribúcie plodín. Ide o celkovú decentralizáciu a zrušenie monopolizácie v sektore. Tieto by mali priniesť sociálnu rovnosť, slušné pracovné podmienky a náležité ohodnotenie ľudskej práce. To všetko si samozrejme vyžaduje legislatívnu podporu na národnej aj nadnárodnej úrovni.
To je jeden z najčastejších argumentov proti trvalo udržateľnej schéme. Háčik je však v tom, že hlad či podvýživa nie sú poľnohospodárskym ale politickým problémom. Dnešná produkcia totiž dokáže zabezpečiť dennú dávku 2800 kalórii pre každého človeka na zemi.
Industriálne poľnohospodárstvo je monopolistické. Koncentruje moc v rukách hŕstky. Táto rozhoduje aj o distribúcii a cenovej politike. Politike, ktorá znevýhodňuje a zamedzuje prístup.
Ba čo viac, posledné výskumy ukazujú, že trvalo udržateľné pole dokáže priniesť porovnateľné množstvo úrody ako industriálne obhospodárené pole. Závisí to samozrejme od druhu plodiny a klimatických podmienok. No je potrebné vziať tiež do úvahy, že súčasné techniky a postupy trvalej udržateľnosti sú v porovnaní s tými industriálnymi takpovediac vo vývoji. Ich potenciál je však nespochybniteľný.
Zdroj:
www.globalforestatlas.com
www.nature.com
www.foodprint.org
www.ecowatch.com
Titulné foto:
Pixabay
