Najlepší priateľ človeka, verný spoločník a pomocník pri najrôznejších ľudských činnostiach. Sprevádza nás už tisíce rokov a my si neprestávame klásť otázku „Na čo asi, a či vôbec, ten pes myslí?“
Mnohí milovníci psov sa pri pohľade do uhrančivých očí svojho spolupútnika neraz zamyslia nad tým, čo sa v tej chlpatej hlave odohráva. Rozumie mi? Premýšľa? Sníva, keď v spánku pohybuje labkami, kňučí či vydáva tlmený štekot? A ak pes myslí, tak na čo? Iba na jedlo, svojho majiteľa a vychádzky…? Aká komplexná a zložitá je psia myseľ?
Tieto a podobné otázky si okrem psičkárov kladú aj neuro vedci a biológovia. Výskumu psej mysle sa venujú už desiatky rokov a vyvinuli množstvo kreatívnych metód, ktorými odhaľujú jej zákutia. A hoci naše vedomosti o vnútornom svete psov zrejme nikdy nebudú také bohaté ako o našom vlastnom, už dnes vieme veľa zaujímavého. Napokon, možno aj oná nevysloviteľná tajuplnosť zosilňuje jedinečné puto medzi človekom a psom.
Kto z nich je inteligentnejší? Stará známa otázka, ktorá dokáže rozprúdiť ohnivú debatu nielen medzi mačkármi a psičkármi. Minulý rok na ňu dali vedci ďalšiu možnú odpoveď, keď zrátali neuróny v mačacom aj psom mozgu. Výsledok? Psičkári sa potešia. Pes ich má jednoznačne viac. Práve počet neurónov v mozgovej kôre je dobrým ukazovateľom kognitívnych schopností toho ktorého druhu. Niektorí experti však namietajú a hovoria, že akékoľvek medzidruhové porovnávanie inteligencie je samo o sebe nezmyselné. Inteligencia sa predsa spája so schopnosťami jednotlivca, ktoré sú pre dané spoločenstvo podstatné. To, čo je podstatné pre psov, môže byť pokojne irelevantné pre mačky alebo medvede, krysy či napokon aj pre človeka.
Existuje však psovi natoľko príbuzný druh, že porovnávanie s ním by predsa mohlo dávať zmysel.
Človekom vychované vlky a psy dostali rovnakú úlohu, otvoriť vrchnákom uzavretú nádobu s chutnou maškrtou. Na rozdiel od sto percentnej úspešnosti vlkov, to dokázala len časť psov. Psy navyše oveľa častejšie pozerali na človeka v miestnosti a snažili sa o trochu viac iba vtedy, ak ich slovne povzbudzoval. Experiment by mohol byť dôkazom, že psy sú skrátka naničhodníci, keď ide o riešenie problémov. Aj keď mnohí sa zhodnú, že očný kontakt s človekom je celkom chytrou stratégiou riešenia problému. Tí, čo máte doma aspoň jedného psa, spomeňte si, koľkokrát ste sa zohli pod gauč alebo vliezli v lese do krovia, aby ste „vyslobodili“ kamarátovu obľúbenú loptičku, po tom čo vás premohol ten známy pohľad.
Naskytá sa ešte jedno možné vysvetlenie. Pes je jednoducho spoločenské zviera a omnoho dôležitejšia je preňho interakcia s človekom, než samotné vyriešenie nejakého problému.
Samostatnosť pri riešení problémov možno nie je ich najsilnejšou stránkou, zato sú však psy výbornými poslucháčmi. Výskum maďarského etológa Ádáma Miklósi potvrdil, že psy sú naozaj nadané v porozumení komplexným verbálnym výpovediam. MRI sken psieho mozgu, reagujúceho na výpovede trénera ukázal, že pes reaguje nielen na tón hlasu, ale aj na samotné slová, vypovedané neutrálne.
Samozrejme, veľkosť slovnej zásoby sa líši od psa k psovi. Niektoré si ťažko pamätajú aj základné povely, iné absorbujú omnoho viac. Rekordmankou v tejto oblasti je bordérska kólia Chaser, ktorá sa naučila rozlíšiť pomenovania 1022 hračiek za tri roky intenzívneho tréningu.
No nie sú to len slová. Pes dokáže identifikovať naše gestá a riadiť sa nimi. To nie je nič samozrejmé. Žiaden iný živočíšny druh nemá túto schopnosť tak dobre rozvinutú. Keď na to príde, psy sú naozaj geniálni v porozumení sociálnej komunikácie. Vidia však aj do našej hlavy? Vedia, čo cítime?
V rovine vedeckého výskumu je odpoveď len približná. Experimentálne sa zatiaľ preukázalo napríklad to, že psy sú náchylnejšie prosíkať o jedlo u človeka, do ktorého tváre vidia. Zo skúsenosti totiž vedia, že takto sú ich šance väčšie. Čo iné o nás psy vedia, o tom veda zatiaľ mlčí.
Len málokto, kto ich aspoň trošku pozná, by zrejme poprel, že psy sú schopné pociťovať základné pocity ako je radosť, smútok či strach. No sú tu aj komplexnejšie emócie ako je napríklad pocit viny. Väčšina z nás určite zachytila videá, na ktorých sa zahanbené psíky samé usvedčia z nejakej neplechy. No zdá sa, že údajne previnilý výraz sme si interpretovali trošku chybne. Experiment, v ktorom boli majitelia zámerne mystifikovaní v tom, či ich pes zjedol alebo nezjedol zakázanú dobrotu, ukázal skôr čosi iné. Psí výraz je v prvom rade reakciou na majiteľa. Aj psy, ktoré príkaz poslúchli, sa tvárili previnilo, keď ich majiteľ konfrontoval v domnienke, že sa tak nestalo.
Neznamená to síce, že nie je schopný cítiť vinu, ale vedci ukázali, že reakcia psa je vyvolaná predovšetkým strachom. Strachom z karhania.
Ďalšou komplexnou emóciou, ktorou sa veda zaoberala je empatia. Konkrétne v experimente so zívaním. Psychológia totiž tvrdí, že takzvané nákazlivé zívanie je prejavom empatie. Nakazí sa ním predovšetkým človek, ktorý istým spôsobom súcití s pocitmi únavy, nudy či nervozity zívajúceho. Podobne ako ľudia, sa dokážu medzi sebou nakaziť aj šimpanzy či paviány. No a pes, ten vie zívanie schytať od človeka, ale pozor, nie od každého. Psy si zazívajú so svojimi majiteľmi, ale zdá sa, že voči zívaniu cudzincov sú celkom imúnne. Spôsobené je to pravdepodobne tým, že skutočne silné emočné puto majú s ľuďmi, na ktorých im najviac záleží.
Ďalší výskum preukázal, že dokážu rozlišovať základné ľudské emócie aj na základe fotografií, dokonca aj tých, kde je odfotená len vrchná alebo len spodná časť ľudskej tváre. A sú takisto znalcami v rozlišovaní týchto emócii u členov vlastného druhu. Dokážu priradiť nepriateľský štekot k obrázkom zlostného psa a naopak, radostný štekot k uvoľneným psím výrazom na fotografiách.
Snímky psieho mozgu tiež ukázali, že to nie sú len maškrty, ktoré našich miláčikov zaujímajú. Rovnakú reakciu v mozgu psa spúšťa tak odmena v podobe maškrty ako aj slovná pochvala majiteľa. Puto s človekom je pre psa mnohokrát ešte dôležitejšie, než jedlo. Dôkazom o jeho intenzite sú aj chemické procesy. Keď majiteľ svojho psa hladí alebo sa mu zadíva do očí, vylučuje sa v mozgoch oboch druhov množstvo oxytocínu. Známeho hormónu, aktívneho pri dobrých pocitoch ako je radosť, dôvera, náklonnosť atď.
Je tiež celkom možné, že psia náklonnosť k interakcii s človekom je zakódovaná v samotnej ich DNA. Minuloročný výskum potvrdil, že psy majú rovnaké genetické ukazovatele ako ľudia so syndrómom Williama-Beurena. Ide o poruchu extrémne extrovertnej osobnosti, nedostatku obozretnosti voči cudzincom a neschopnosti samostatne riešiť problémy. U vlkov sa takáto genetická anomália nevyskytuje, čo by mohlo byť ďalším vysvetlením výsledku so zatvorenou nádobou, o ktorom sme hovorili vyššie.
Nuž, nech už ide o genetiku alebo evolúciu, nech už ide o vedecky overený dôkaz alebo nie, na tom zrejme až tak nezáleží. Iste, vedecké poznatky o psej mysli a ich správaní pre nás môžu byť nepochybne prínosné a aj užitočné. No napokon, na čom skutočne záleží, je jedinečné prepojenie medzi našimi dvoma druhmi. Nemusíme vyložene vidieť do psej hlavy, aby sme mohli zažívať radostný pocit z naplneného, harmonického a intenzívneho vzťahu s našimi chlpatými štvornohými zvieracími priateľmi. A nemusia (či nemali by) to byť len psy.
Zdroj:
www.discovermagazine.com
Titulné foto:
Pixabay by Seaq68
