Ako vyzerá bežný deň v zóne ohrozenej požiarom? Veronika Penberthy-Groves sa k Protinožcom prisťahovala v júni 2009. Austrália je jej domovom vyše 10 rokov.
Veronika Penberthy-Groves býva so svojou rodinou v prímorskom meste Wollongong, ktoré je zhruba 70 km južne od Sydney, v štáte Nový Južný Wales. Zo všetkých šiestich austrálskych štátov je Nový Južný Wales momentálne najviac postihnutý ničivým ohňom. Horí vyše 150 aktívnych požiarov. Aké to je, keď niekoľkokrát denne sledujete aplikáciu, ktorá vám hlási, či sa už musíte evakuovať z domova kvôli blížiacemu sa požiaru? Aj o tom sme sa s Veronikou rozprávali.
Naša zóna je zatiaľ bezpečná, ale sme obklopení ohňami zo všetkých strán. Nachádzame sa asi 130 km juhovýchodne od požiaru v Modrých Horách, v ktorom už zhorelo územie približne veľkosti Slovenska. Nebezpečnejší pre nás je ale požiar zvaný Green Wattle Creek, ktorý horí asi 15 km na západ od nás a požiare, ktoré sa k nám blížia po pobreží z juhu, momentálne asi 20 km odtiaľto.
Ťažko povedať. Neprišlo to ako uplné prekvapenie, kombinácia najsuchšieho roka a najteplejšieho roka v histórii Austrálie už zvestovala, že situácia bude tento rok zlá.
Začala som sa báť koncom októbra, keď sme začali dostávat sms-ky, aby sme sledovali situáciu a pripravili sa na odchod. Október je skoro, leto oficiálne v Austrálii začína na začiatku decembra.
V rozsahu a v ničivosti. Extrémne teploty, sucho a ničivé vetry tento rok požiarnikom nedovoľujú požiare kontrolovať. Kontrolované pálenie, ktoré je v Austrálii bežným javom a pomáha zabrániť katastrofám v lete, sa koncom minulého roka spomalilo a neskôr kvôli kritickej situácii muselo zastaviť.
Austrálska vláda, napriek mnohým upozorneniam zo strany meteorológov a ekológov, nemala plán. Všetky akcie momentálne už možu byť len reaktívne, čo znamená, že všetci robia čo môžu a modlia sa, aby sa situácia nezhoršila.
Môj osobný názor je, že globálne otepľovanie určite je jedným z faktorov, ktoré prispeli k tohtoročnej tragickej situácii. Spája sa to aj s inými prírodnými podmienkami, ako je skutočnosť, že Austrália je najsuchším obývaným kontinentom na svete a austrálske lesy tvoria prevažne vysoko horľavé eukalyptusy. Ale fakt, že priemerná teplota sa každým rokom zvyšuje, sa nedá prehliadnuť a ignorovať.
Médiá sú tejto témy plné, hlavne preto, že poprední predstavitelia austrálskej vlády sa snažia túto spojitosť na verejnosti poprieť a brániť tak stanoviská súčasnej austrálskej vlády, ktorá tématike globálneho otepľovania nevenuje dostatočnú pozornosť.
Médiá sa samozrejme od začiatku zapojili a lokálne televízne stanice podávajú aktualizované správy o stave blízkych požiarov počas celého dňa.
Austrálski požiarnici majú aplikáciu, ktorú má snáď stiahnutú v telefóne už každý Austrálčan. V nej sú každých 20 až 30 minút aktualizované správy o stave požiarov. Je tam presne vidieť, kam sa požiar presúva a dávajú obyvateľom presné pokyny, čo robiť. Žiaľ, často tam čítam:
Už je neskoro na odchod, ukry sa pred ohňom.
Ľudia dostávajú pohotovostné sms-ky, podľa miesta bydliska. V prípade priblíženia požiaru sú ľudia takto informovaní o evakuačných pravidlách a najbližšom evakuačnom centre.
Samozrejme, že áno a našťastie to v ľuďoch prebúdza to najlepšie. Už veľa krát som v minulosti bola dojatá austrálskou svornosťou a kolegialitou v kritických situáciách. Toto je ale niečo iné.
Od predvianočného obdobia sa všade robia zbierky na pomoc požiarnikom, väčšina zamestnaných ľudí na Vianoce v práci namiesto dávania darčekov, zbierali peniaze na pomoc ohrozeným oblastiam. Ľudia organizujú zberné miesta na potraviny a základné potreby, ktoré potom vlastnými autami vozia do oblastí zasiahnutých požiarmi.
Nový Južný Wales má okrem profesionálneho požiarnického zboru najväčšiu dobrovoľnícku požiarnicku jednotku na svete. Títo ľudia si berú neplatené voľno z práce a pomáhajú chrániť ostatných. V mnohých prípadoch im samým zhorel dom, zatiaľ čo pomáhali niekomu inému.
Často v tomto období plačem. Niekedy nad hroznými stratami, ale veľa krát od dojatia nad jednotou komunity, ktorá drží spolu a z vďačnosti hrdinom, ktorí neúnavne bojujú.
Zmena vzťahu ľudí k okoliu sa, podľa mňa, viac prejaví, keď sa situácia ukľudní. Keď už nebudeme unavení a hysterickí, budeme si lepšie vedieť uvedomiť, čo môžme všetci robiť, aby sa táto tragédia nezopakovala.
Nie som odborník a netrúfam si tvrdiť, že sa súčasnej situácii dalo úplne predísť – už spomínaná kombinácia drsných klimatických podmienok a globálneho otepľovania zrejme Austrálii tento rok nenávratne spečatila osud.
Bývame na suchom kontinente a musíme šetriť vodou aj v časoch, keď za plytvanie nehrozí pokuta.
Myslela som tým skôr zvyky, ktoré by sa mali stať každodennou rutinou, aj keď nám nehrozí pohroma. Bývame na suchom kontinente a musíme šetriť vodou aj v časoch, keď za plytvanie nehrozí pokuta. Nemôžeme do prírody vyhadzovať a nemôžme tolerovať vyhadzovanie odpadkov, ktoré zvyšujú riziko požiaru. Musíme dávať pozor a snažiť sa mať svoje okolie pripravené na možnosť požiaru stále, a rozhodne oveľa skôr, ako keď už horí. Nesnažím sa týmto nikoho kritizovať, sama si v tom vstupujem do svedomia.
Už si ani nepamätám, kedy sme sa naposledy ráno zobudili a necítili silný dym. Najskôr len sporadicky, ale asi od polky decembra sa deti zhruba štyri dni do týždna nemôžu vôbec hrať vonku kvôli kvalite vzduchu.
Sú dni, keď sa moje deti nemôžu hrať vonku kvôli kvalite vzduchu.
Za posledný týžden sme dvakrát museli pustiť všetkých zamestnancov z práce domov, lebo budova sa tak naplnila dymom, že sa tam nedalo dýchať.
Môj manžel robí vo vnútrozemí a už štyrikrát za posledný mesiac boli evakuovaní z práce, piatykrát utiekli zo strachu sami.
Austrália je v období sucha a od začiatku decembra už platia prísne pokuty za používanie vody na iné, ako najnutnejšie potreby. Nemôžu sa napríklad vôbec používať hadice a na ako-také zalievanie záhrady používame vodu, v ktorej sme sa osprchovali.
Požiarnici minulý týždeň vyzvali občanov, ktorí majú akékoľvek nádoby s vodou, aby vyvesili na domy cedule, keď v prípade núdze budú musieť záchranári čerpať vodu z privátnych zdrojov.
Žijeme v stálom strachu a úzkosti, ale hlavne bezmocnosti nad stratou krásnej prírody a smútku pri neprestajných správach o ľuďoch, ktorí prichádzajú o všetko a v niektorých prípadoch o životy.
Nanešťastie viem. Kolega minulý týždeň dostal správu, že sa k nim blížia ohne, tak som počula z prvej ruky ako to prebiehalo.
Ľudia sa väčšinou pochopiteľne až do poslednej chvíle snažia zachrániť, čo sa dá. Zakopávajú do zeme všetko horľavé, sekajú všetok porast, čo by mohol chytiť oheň, oblievajú domy vodou, aby znížili šancu chytenia. Kto má zvieratá a má ich kam previezť, tak prevezie a zbalí si rýchlo to najcennejšie. Potom už ostáva len dúfať. Veľa ľudí neevakuuje a zostávaju oblievať až do poslednej chvíle.
V kolegovom prípade sa požiar tade rýchlo prehnal a prišli úplne o všetko. Ďalšia kolegyňa už týžden býva v evakuačnom centre, v aute má zbalené staré fotoalbumy a zopár cenných obrazov.
Viem, že je to hlúpe, ale nie sme nijak zvlášť pripravení. Ak sa niečo stane, bude to musieť byť len deti a my. Asi naivne, ale spoliehame sa, že k nám sa to peklo nedostane. Je to taký zvláštny pocit – vždy, keď nad tým začnem rozmýšľať, zrazu je to na mňa priveľa.
Foto: Veronika Penberthy-Groves