Mať alebo nemať deti? Čo je to environmentálny žiaľ? Ako môžu deti ovplyvniť kvalitu života našej spoločnosti a našu budúcnosť? O týchto témach sme podebatovali s Adelou Vinczeovou.
Adela Vinczeová vystúpi na CLIMATE CONFERENCE SLOVAKIA v paneli s názvom Prirodzené veci v živote začínajú byť plné otázok. Spolu s ďalšími hosťami budú debatovať na tému environmentálneho žiaľu, ktorý trápi najmä mladých a vo vyspelých krajinách sa ním už vážne zaoberajú aj terapeuti. V diskusii sa dotknú aj citlivej témy, priam hamletovskej otázky: Mať či nemať deti?
Ďalšími hosťami v diskusii s Adelou budú:
Zuzana Fialová – konzultantka v oblasti medzinárodného rozvoja, ľudských práv, demokratickej transformácie a riešenia konfliktov z PDCS
Juraj Mesík – analytik globálnych trendov, pracoval pre Svetovú Banku vo Washingtone
Zdenka Voštová – terapeutka, mediátorka a lektorka
S Adelou sme podebatovali o týchto menej známych environmentálnych témach. Zámerom nie je podávať jednoznačné stanovisko ani odpovede. Náš rozhovor navádza k diskusii. Spoločne s Adelou sme sa trochu zamysleli a veríme, že tým inšpirujeme aj vás.
Máme nielen najväčší rozum spomedzi všetkých stvorení na svete, ale aj najväčšiu zodpovednosť. Paradoxom človeka je, že nedokáže hodnotne využiť svoj mozgový potenciál, nedokáže vyhodnotiť dôležité veci a správať sa zodpovedne. História nám ukázala, že napriek najvyspelejšej kognitívnej schopnosti spomedzi všetkých zvierat, ju nedokážeme využívať dôkladne a rozhodovať sa racionálne. V našich rozhodnutiach prevažujú emócie, pudy a potreby. Neznamená to, že by sme na ľudí mali ísť cez emócie, skôr než ich presviedčať faktami a argumentovať vedeckými dôkazmi? Mám pocit, že to s nami nič nerobí, že väčšina ľudí to berie ako odkaz z inej planéty, keď počujú vedcov hovoriť o klimatickej kríze. Riadime sa našimi momentálnymi potrebami, viac nám záleží na tom, čo si oblečieme večer na párty, či čo si o nás naši známi pomyslia, keď ešte stále jazdíme na tom starom aute.
Nie som vedec, ale zároveň som si všimla, že my ľudia začneme vnímať nebezpečenstvo, až keď ho máme priamo pred dverami. Takže v tom nechcem byť nejaká fatalistická, ale možno to tak skrátka má byť, že nám veci nedochádzajú včas. Možno sme naozaj prirodzenou súčasťou našej planéty, ktorá sa nás takto aspoň ľahšie zbaví. A k emóciám by som dodala len toľko – ak by sa stali posunom k inému zmýšľaniu, možno by to pomohlo. Ale emócia zväčša funguje tak, že ak ju máme nepríjemnú, tak ju rýchlo nahradíme príjemnou, a je to vybavené. Kým sa nezačnú diať dramatické veci nám osobne, budeme vnímať nešťastie iných ako čosi s nami nesúvisiace. Ale netreba byť pesimistický. Je veľa vedomých ľudí, veľa bdelých ľudí, je ich stále viac a to si treba tiež všímať.
Ak by sme odpovedali negatívne na otázku: Mať či nemať deti?, čo sa stane, čo sa zmení? Čo dosiahneme? Vychádzame z predpokladu, že nebudeme plodiť ďalšie generácie, pretože stav našej planéty je vážny a mať deti je dajme tomu nezodpovedné a neekologické (zvyšovanie uhlíkovej stopy a pod.) Potomstvo teda odmietame z dôvodu zachovania života na planéte. Aký zmysel má táto otázka v súvislosti s udržaním života na planéte, ak na planéte už nebudú žiť naše ďalšie pokolenia? Pre koho teda chceme planétu zachovať?
Pre prírodu. Aj mnohí eko filozofi hovoria o tom, že nám musí byť prednejšia planéta, než my. To je tak silný paradox pre človeka a jeho pud sebazáchovy, že túto premisu asi nikdy nezlomíme. Na druhej strane sa pýtam – a komu budú ľudia chýbať? Veľa dobrého pre planétu neurobili. My sme si sami sebe určili hodnotu absolútne obchádzajúc prírodu. Ja napríklad nežijem v presvedčení, že tu po mne musí niečo ostať. Už tu po nás ľuďoch ostalo priveľa neodčiniteľného. A keď tu nebudú ľudia, nebude mať ani komu byť ľúto, že tu nebudú ľudia. Bavíme sa však veľmi hypoteticky. A veľmi radikálne. Skôr to vnímam tak, že sme v dobe, keď naše osobné túžby nemôžu ostať jediným kritériom rozhodovania. Lebo mať dieťa je silná osobná túžba. Nie je to ani služba ľudstvu, ani nič iné. Ide len o to, že “ja chcem“. Ale dnes treba minimálne vedome pristupovať k tomuto rozhodnutiu aj z hľadiska planéty. Minimálne už len preto, že asi každý chce, aby deti vyrastali na zdravej planéte. A či to vieme my garantovať? Samozrejme sa nič nedá jednoznačne predikovať, ale istá ľahostajnosť v tejto veci ma udivuje a ešte viac ma udivuje názor, že deti sa sem rodia, aby niečo zmenili. Ja som sa sem tiež narodila ako dieťa. Každý, kto toto číta, je sem narodené dieťa. Pýtam sa – čo sme zmenili? A ak ma sem naplánovali kvôli zmene, tak sa ma naozaj nikto dopredu nepýtal. Je to v každom prípade zaujímavá téma.
Environmentálny žiaľ je, dalo by sa povedať, výsadou veľmi zrelého a uvedomelého človeka, ktorý chápe súvislosti environmentálnej krízy a snaží sa nájsť a svojimi činmi podporiť možnosti, ako zmierniť tento stav. Citlivú otázku, týkajúcu sa potomstva, si kladú predovšetkým ľudia vo vyspelých krajinách. Paradoxne teda tam, kde pôrodnosť klesá už niekoľko desiatok rokov. Zároveň je pri týchto jedincoch vysoký predpoklad, že práve oni by vychovali zodpovedných potomkov ľudskej rasy, ktorá by pokračovala v pozitívne nastavených opatreniach na zachovanie života na planéte. Naopak, na miestach našej planéty, kde je pôrodnosť niekoľkonásobne vyššia a predpokladá sa, že k preľudneniu planéty dôjde z dôsledku nárastu práve tejto časti populácie, je environmentálne povedomie veľmi nízke, ľudia riešia problémy, akými sú základná zdravotná starostlivosť, hygiena, pitná voda a dostatok potravy. Ako vnímaš tento paradox a má v tomto uhle pohľadu vôbec zmysel znižovať pôrodnosť vo vyspelých krajinách sveta?
Je to absolútne logická úvaha. No na druhej strane sa domnievam, že práve naša civilizácia má na svedomí ekologické katastrofy, degradáciu ľudskej hodnoty v iných krajinách, že hrubo povedané – žijeme na úkor veľkej časti sveta. A my sa aj pri akomkoľvek silnom vedomí z tohto systému už nevyhrabeme. Ekofilozof Derrick Jensen tvrdí, že aby sa planéta dala opäť dokopy, musí absolútne padnúť doterajší systém. Čo pre človeka môže znamenať apokalypsu, pre prírodu naopak nádych. Možno musí naša civilizácia, tak ako mnohé pred ňou, skončiť. Všetko má svoj cyklus, svoj začiatok a koniec. Naše civilizované egá to ťažko chápu a prijímajú. No možno práve tou nižšou pôrodnosťou (spôsobenou prirodzeným poklesom plodnosti mužov aj žien) sa pomaly prirodzene vytrácame. Chcieť zachrániť planétu je jedna vec. Ale zachrániť ľudstvo iná. To druhé nemusí byť zákonite podmienkou toho prvého. Ja nemám deti, lebo nám to prirodzene nie je dopriate a neprirodzene to riešiť nechceme. Zároveň nám to dalo možnosť sa nad vecou zamyslieť aj z viacerých, než len tradičných a osobných uhlov. Nepociťujeme pri tom ale ani žiaden žiaľ. Z nášho pohľadu príroda vie, čo robí. Dôvera v prírodu mi žiaľ nespôsobuje. A ako to celé napokon bude, nevie asi nikto z nás. No každý má v rukách kúsok tohto sveta a môže mu “vládnuť“ múdro.
Foto: Daniela Matušková