Posledná štúdia odhaľuje, prečo by sme nemali na chlpatého spoločníka kričať, či nebodaj ho trestať. Je už aj vedecky potvrdené, že pes je citlivá duša.
Je naším spoločníkom a nenahraditeľným pomocníkom už tisíce rokov. A hoci o jeho chovaní máme pomerne slušné množstvo poznatkov, nepochybne pred nami leží ešte obrovská neprebádaná oblasť. Je ňou aj oblasť psej duše alebo ak chceme ostať na empirickejšej úrovni, oblasť psieho prežívania, reakcií na vonkajšie podnety. Posledný výskum ukazuje, že krik a fyzické tresty skutočne vplývajú na mentálne zdravie psa. Je smutnejší a pesimistickejší.
O tom, že negatívne prinútenie môže pre psy predstavovať náročnú skúsenosť sa uvažuje už dlhšie. Tento krát sa však skupina vedcov z Univerzity Porto v Portugalsku rozhodla dané presvedčenie empiricky overiť.
Do experimentu bolo zapojených 92 spoločenských psov (nie pracovné či asistenčné psy). Psy v testovacej skupine pochádzali z troch výcvikových škôl, založených na pozitívnej motivácii (odmena) a štyroch výcvikových škôl, pracujúcich s negatívnou stimuláciou (trest). Cieľom výskumu bolo zhodnotiť tak krátkodobý ako aj dlhodobý účinok tréningu na emočný stav psa.
Vedci rozdelili psov podľa výcvikovej metódy do dvoch skupín a nahrávali ich počas troch 15 minútových tréningových lekcií, aj tesne po nich. Testovali vzorky ich slín , aby tak zistili hladinu kortizolu ako indikátora stresu, po výcviku aj v čase oddychu. Pozorovali aj ich správanie, reč tela a postoj, aby určili mieru stres vykazujúcich činností ako je olizovanie papule, zívanie, dvíhanie labiek či kňučanie.
Na určenie dlhodobého vplyvu výcvikových metód na emočný stav psov, zrealizovali biológovia mesiac po zhodnotení výsledkov krátkodobého vplyvu ďalší experiment. 79 psov z testovacej skupiny podrobili kognitívnej úlohe s miskou. Podľa toho, ako psy úlohu riešili, boli biológovia schopní zistiť odchýlky v štandardnom správaní psa.
Vybrané psy sa naučili vedome si spojiť misku (zakaždým potretú párkom, aby voňala) na jednej strane miestnosti s odmenou vo vnútri. Ak sa miska nachádzala práve na tejto strane, vždy v nej našli párku. Naopak, ak sa nachádzala na opačnej strane, bola vždy prázdna. Misku následne vedci presúvali po celej miestnosti a sledovali ako rýchlo sa k nej pes priblíži. Rýchle reakcie psov svedčia o ich optimistickom naladení a očakávaní odmeny. Pomalé reakcie zas o opaku. Čím pomalšie pes reaguje, tým pesimistickejšie je podľa biológov naladený.
Vo všeobecnosti, vykazovali psy, ktoré boli pri výcviku trestané, viac stresových indikátorov ako psy z opačnej skupiny. Z hľadiska tých krátkodobých šlo o podstatne vyššiu hladinu kortizolu vo vzorkách slín, nielen oproti psom z druhej skupiny, ale aj v porovnaní hladiny tesne po tréningu a počas domáceho odpočinku. Omnoho častejšie u nich vedci pozorovali aj olizovanie papule, zívanie a ďalšiu stres vykazujúcu reč tela, počas tréningu aj po ňom.
Experiment s miskou zas preukázal, že negatívne stimulované psy sa k miske približovali o to pomalšie, o čo prísnejší bol ich výcvik. Je tiež zaujímavé, že pozitívne motivované psy sa naučili rýchlejšie rozoznávať misku s odmenou a bez nej. Čo je však pravdepodobne podmienené tým, že s odmenou sa spája ich výcvik celkovo.
Akokoľvek problematické môže byť správanie domáceho miláčika, je potrebné mať na pamäti, že výcvik operujúci s krikom a trestom nie je účinnejší ako výcvik, v ktorom namiesto zákazu istého správania, pozitívne motivujeme psa k tým správnym návykom. Ba čo viac, že odmenený pes je vo všeobecnosti nielen poslušným, ale aj šťastným psom. A naopak, ak na psa kričíme alebo ho trestáme, pravdepodobne si vynútime jeho poslušnosť, ale spravíme ho nešťastnejším a apatickejším.
Zdroj:
www.zmescience.com
Titulné foto:
Pxhere
