Udržiava súčasnú podobu ekonomiky, zaisťuje finančný tok, uzatvára nás v kruhu neustálej spotreby. Plánované zastarávanie je protipólom trvalej udržateľnosti.
Plánované zastarávanie môže mať rôzne podoby, byť viac či menej zjavné, no rozhodne nejde len o jednu z konšpiračných teórii. Ako vraví definícia, plánované zastarávanie predstavuje výrobnú politiku udržania obratu. Ten sa dosahuje plánovaným opotrebením, nefunkčnosťou či zánikom životnosti určitého produktu ešte pred tým, než by sa tak skutočne udialo. No, nemusí ísť len o funkčnosť či životnosť, zastaraný môže byť aj dizajn. Politika udržania obratu sa presadzuje rôznymi metódami, a ich cieľ je vždy rovnaký – vytváranie potreby kupovať stále niečo nové.
Hoci sa slovné spojenie plánované zastarávanie začne bežne používať až v 50. rokoch 20. storočia, prvým dokázateľným prípadom tohto fenoménu je takzvaný „Pheobus Cartel“ z roku 1924. Vtedy sa spojili najväčší svetoví výrobcovia žiaroviek (vrátane Osram, General Electric, Associated Electrical Industries či Philips) v „tajnom sprisahaní“, týkajúcom sa životnosti žiaroviek. Do decembra 1924, ak nedošlo k jej mechanickému poškodeniu, bola priemerná životnosť žiarovky približne 2 500 hodín. Za účelom zvýšenia dopytu a zisku sa preto uvedené spoločnosti dohodli, že na trhu budú dostupné len žiarovky so životnosťou maximálne 1000 hodín. Popri zvýšení ziskov súčasne oslabla aj konkurencieschopnosť, dodávatelia kvalitnejších žiaroviek boli skrátka eliminovaní.
Ako sme už uviedli, plánované zastarávanie má rôzne podoby, realizuje sa cez rôzne stratégie a taktiky. Medzi najrozšírenejšie patria nasledujúce:
Azda nie je potrebné zdôrazňovať, že najviac výhod majú z plánovaného zastarávania práve konkrétni výrobcovia. Umožňuje im pri čo najnižších nákladoch, kumulovať čo najväčší zisk. Samozrejme, výrobu, pracovné miesta, či dostupnosť množstva tovarov pre široké spoločenské vrstvy by sme mohli považovať za argument v prospech uplatňovania tejto politiky. To by sme však najskôr museli ostať slepí k devastácii životného prostredia, vyčerpávaniu prírodných zdrojov a celkom nezmyselnému a zbytočnému hromadeniu množstva odpadu.
Napokon, je dobré si pripustiť, že nejde len o zneužívanie prírody. Plánované zastarávanie nás uzatvára v kruhu nekonečnej vnútenej spotreby. Vďaka nej (no nielen nej) sme ako ľudia redukovaní na spotrebiteľov, konzumentov. Skutočné ľudské potreby sú nahradené množstvom nanovo sa utvárajúcich umelých potrieb, ktoré nikdy nemajú byť celkom naplnené. Snáď nezveličujeme, ak povieme, že v skutočnosti sme v tejto trhovej hre často obeťami manipulácie a donútenia. Sami ich navyše podporujeme. Existuje cesta von?
V rámci Európskej únie sa legislatíva, zaoberajúca plánovaným zastaraním, začala utvárať v roku 2013. Na jednaní za okrúhlym stolom v Madride napokon Európska ekonomická a sociálna komisia dospela k vytvoreniu práva spotrebiteľa na trvalo udržateľnú voľbu. To v praxi znamená, že produkty majú mať na obale vyznačenú životnosť. Zákazník tak dostáva možnosť zvoliť si medzi kvalitou a nízkou cenou. Či je takéto opatrenie dostačujúce, je viac než otázne.
Za kľúčové však v tejto problematike považujeme sebapoznanie, vedomie skutočných potrieb, individuálny postoj ku konzumu a schopnosť hľadať trvalo udržateľné riešenia vlastnej spotreby.
Zdroj:
www.achnews.org
www.study.com
www.en.wikipedia.org
Titulné foto:
Pixabay