V našom rozhovore s Danielou Piršelovou, organizátorkou 1. klimatickej konferencie na Slovensku, vám priblížime zámer konferencie ako aj komplexnejšiu problematiku klimatickej zmeny.
CLIMATE CONFERENCE SLOVAKIA organizuje občianske združenie CLIMATE COMMUNICATIONS SLOVAKIA a je 1. klimatickou konferenciou na Slovensku. Stoja za ňou Daniela Piršelová, televízna redaktorka, ktorá sa tejto téme venuje v práci, aj v osobnom živote a Peter Krajčík, klimatický líder, školený Al Gorom, ktorý sa problematike venuje vyše 10 rokov.
Je za tým frustrácia z reality, ktorej ako spoločnosť čelíme a zároveň snaha o malý príspevok z mojej strany, aby som aspoň troškou prispela k pozitívnej zmene. Príbeh ale začal inak a viedla k nemu dlhšia cesta. Vždy som bola zarytou ochrankyňou prírody. Keď som však spoznala môjho priateľa Petra Krajčíka, bola som v jeho spoločnosti čoraz častejšie konfrontovaná s environmentálnymi témami. On sa im venoval už vyše 10 rokov, pre mňa boli takéto detaily, v tom čase, doslovne neznámymi pojmami.
Peter žil dlhšie obdobie v USA, kde sa k téme zmeny klímy (Climate Change) dostal ako 18 ročný. Po jeho návrate späť na Slovensko sa snažil so svojim okolím podeliť o informácie, ktoré už inde vo svete rezonujú dlho, len my sme v tom akosi zaostali. Sledovali sme spolu dokumenty, veľa sme sa rozprávali, čítali sme odborné knihy a články. Pomáhali sme tiež ako dobrovoľníci v americkej organizácii The Climate Reality Project, kde Peter dlhodobo pôsobí ako jeden z klimatických lídrov. Títo odhodlaní ľudia (sú medzi nimi aj svetoví, známi herci, umelci, politici), takmer po celom svete šíria osvetu o environmentálnych témach. Bola som doslova zahltená informáciami a konfrontovaná s témou, ktorá ma čím ďalej tým viac desila, no tiež mi dávala čoraz väčší zmysel a význam.
Keď sme v decembri 2015 sledovali konferenciu z francúzskeho Bourget, kde prijali tzv. Parížsku klimatickú dohodu, bola som presvedčená, že túto informáciu by mali pokryť všetky médiá. Lenže naše mediá o to nemali záujem.
Rozhodujúca etapa prišla, keď som sa chcela téme viac venovať aj vo svojej redaktorskej práci. Začala som vyhľadávať domácich i zahraničných vedcov, odborníkov, konzultovala som s nimi detaily, súvislosti, fakty i fikcie. Snažila som sa dostať viac do obrazu a porozumieť, čo sa presne deje. V decembri 2015 sme naživo sledovali konferenciu z francúzskeho Bourget, kde sa končila COP 21 (United Nations Climate Change Conference). Jej výsledkom bol konsenzus 196 krajín sveta, že prijímu tzv. The Paris Agreement, resp. Parížsku klimatickú dohodu (nová globálna dohoda o zmene klímy. Predstavuje kompromis na obmedzenie globálneho otepľovania výrazne pod úroveň 2 °C a na vyvíjanie úsilia o jeho obmedzenia na 1,5 °C.). Vyznie to možno smiešne a pateticky, ale my sme obaja zaplakali od radosti. Bola to pre nás nádej na lepšiu budúcnosť, väčší priestor pre environmentálne témy a ľahšie presadzovanie riešení. Bola to veľmi dôležitá správa pre celý svet. Bola som presvedčená, že túto informáciu by sme mali mať vo všetkých mienkotvorných médiách. A tu nastal zásadný problém – mediá o to nemali záujem a ja som nevedla, čo s tým. Vtedy som aj ja pochopila Peťovu frustráciu z toho, ako ľahostajne sa naša spoločnosť stavia k tak kľúčovej téme. Bola som nahnevaná a sklamaná. Vtedy mi napadlo, keď to nejde tu, pôjde to inde. Začala som hľadať svoj vlastný, slobodný priestor, kde budeme môcť, spolu s Peťom, zdieľať informácie, ktoré sa k ľuďom musia dostať čím skôr.
Vnímam to celé trochu inak a cítim potrebu odpovedať z dvoch uhlov pohľadu. Na jednej strane myslím, že môžem s istotou i s pokorou povedať, že v našom prípade ide o 1. klimatickú konferenciu na Slovensku. Boli sme úplne prví, ktorí uchopili tému zmeny klímy pre verejnosť a aj v takomto formáte – spájať odbornú i laickú obec, poľudšťovať komplexné témy, prinášať súvislosti, návrhy na konkrétne riešenia a urgenciu v rôznych formách. Na druhej strane chcem ale dodať, že zmyslom našej konferencie nie je nijako súťažiť. Nechceme cielene konkurovať ďalším iniciatívam, ktoré sa snažia robiť niečo podobné, práve naopak.
Je to nekonečná cesta plná konfrontácií, argumentácií, frustrácie, nekomfortu a dá vám riadne zabrať.
Zmyslom, nielen pre nás, ale aj zmyslom celej témy environmentálnej a klimatickej krízy, je spolupracovať, spájať sa, podporovať sa, držať spolu. Veď predsa len tak dokážeme niečo reálne dosiahnuť. Navyše, naša konferencia nie je našim zamestnávateľom, nie je našim business plánom, či nejakým projektom do počtu. Organizujeme si ju sami dvaja, je odrazom nášho vnútorného presvedčenia a postoja, venujeme jej všetok náš voľný čas popri našich zamestnaniach. A to vám poviem, za oboch, že je to riadny „masaker“. Navyše, ako si za tie roky všímam a cítim aj na vlastnej koži, každý, kto sa hlbšie venuje environmentálnym témam, najmä komplexnej téme – zmene klímy, vám potvrdí, že je to nekonečná cesta plná konfrontácií, argumentácií, frustrácie, nekomfortu a dá vám riadne zabrať, aby ste si zachovali svoju duševnú rovnováhu a aspoň nejaký optimiznus, či nádej. Môj obdiv a úprimná vďaka preto patrí všetkým vedcom, odborníkom, aktivistom, iniciatívam, dobrovoľníkom, skupinám i jednotlivcom, ktorí sa nevzdávajú a robia čo je v ich silách a možnostiach, aby relevantné informácie v tejto téme šírili ďalej.
Náš 1. ročník bol orientovaný na všetky súvislosti, ktoré sa nám do jednodňového programu zmestili. Od úplných základov, čo je klimatická zmena, ako sa prejavuje na Slovensku a vo svete, cez súvislosti s hospodárstvom, priemyslom, podnikaním, až po legislatívne opatrenia, životný štýl, komunikáciu, či rolu a vplyv médii v tejto téme. Nechýbalo zapojenie všetkých generácií, študentov a mladých novinárov. Spojili sme takmer všetky segmenty a cieľové skupiny. Toto spájanie odbornej a laickej verejnosti a poukazovanie na súvislosti je jedným z našich hlavných cieľov. Druhý ročník v tomto smere nebude iný. Iné budú ale témy, oblasti a hostia – aj keď, niektorých pozvaných odborníkov, klimatológov, ľudia už poznajú. Sme toho názoru, že máme aj doma skvelých odborníkov, ktorí robia kus dobrej práce. Navyše, vnímame ich ako takých „našich“ odborných garantov, ktorí, nech ide o akékoľvej súvislosti, vždy dohliadnu na fakty a ich správnu interpretáciu.
Pokiaľ ide o témy, zamerali sme sa na tie, ktoré v spoločnosti minulý rok rezonovali najviac, alebo sa o nich, naopak, hovorilo veľmi málo. Ako je možné, že dokážeme stále environmentálne problémy ignorovať? Ako si poradiť s fenoménom doby, keď ženy a páry premýšľajú, či mať, alebo nemať deti? Prichádzame o našu vodu a lesy? Ako funguje u nás legislatíva v oblasti environmentálnej kriminality? Je možné žiť udržateľne, ak nezmeníme svoje každodenné návyky konzumu? Ako si poradiť s frustráciou a bezradnosťou, keď máme pocit, že nedokážeme realitu okolo nás zmeniť?
Ako je možné, že dokážeme stále environmentálne problémy ignorovať? Ako funguje u nás legislatíva v oblasti environmentálnej kriminality? Je možné žiť udržateľne, ak nezmeníme svoje každodenné návyky konzumu?
Minulý rok sme žili 6 mesiacov v Austrálii a spolupracovali sme s organizáciami, ktoré pomáhajú chrániť a obnovovať Veľkú koralovú bariéru. Vedeli ste, že na niektorých miestach už neexistuje až 90% koralov? Ide o jeden z kľúčových ekosystémov na našej Planéte a dotýka sa to aj nás. Chceme ľuďom ukázať aj to, prečo sa máme zaujímať o umierajúce koralové útesy na opačnej strane zemegule a ako im vieme pomôcť.
Okrem debát a diskusií sme pre tento ročník pripravili aj viac praxe vo forme workshopov. Každá z tém má čo dočinenia so zmenou klímy, ktorá je stále našim hlavným headlineom. Udržateľná achitektúra, permakultúra, elektromobilita, ekoturizmus, ale aj schopnosť viesť dialóg, dokázať správne argumentovať environmentálne témy, dokázať čítať medzi riadkami a spoznať, ako informujú o témách médiá, alebo, čo by sme mali vedieť o živote v mestách so všetkými zmenami, ktoré nás a celú biodiverzitu čakajú.
Prichádzame o históriu a budúcnosť, príchádzame o nádej a radosť, prichádzame o to najunikátnejšie – o život. Pripravujeme seba a budúce generácie o všetky jedinečné benefity, ktoré sme od prírody dostali, zadarmo. A nám stále nedochádza, že našim neudržateľným, konzumným spôsobom života, bez akýchkoľvek limitov a pravidiel, ktorý je nám dnes už tak prirodzený, si dekády pílime pod sebou konár. A je len otázkou času, kedy spadneme do neznáma.
Odborníci apelujú na to, že suchá, záplavy, požiare, horúčavy, tornáda, či hurikány sú extrémnejšie, častejšie a ničivejšie. Extrémne výkyvy počasia a ich následky vidíme a cítime stále viac už aj v Európe. Už to nie je len v reportážach zo sveta, ďaleko od nás. Topia sa ľadovce, zvyšuje sa hladina morí a oceánov, tie sa čoraz viac otepľujú, sú kyslejšie, narúšajú sa prirodzené princípy a systémy prírody vhodné pre život a jeho vývoj.
My ľudia meníme vzhľad, charakter, prirodzenosť a biorytmus Zeme. Preto, aby sme žili tak, ako chceme, ničíme život iných, i vlastný druh. Nie je to absurdné?
Niektoré časti Zeme začínajú byť pre nedostatok vody a potravy neobývateľné, desiatky až stovky miliónov ľudí sa začnú sťahovať do miest, kde budú hľadať komfortnejší život. Rastliny a živočíchy vymierajú 1 000 násobne rýchlešie, ako doteraz, ľudí, naopak pribúda asi 80 miliónov ročne. Žmýkame Planétu z posledného a nevidíme, že jej dochádzajú sily.
Žijeme v ilúzii, že sa predsa nemôže nič také zlé diať, že za to nesú zodpovednosť iní a žiadne riešenia nás nesmú obrať o náš komfort a bezpečie. Žijeme v obrovskom omyle, ktorý už teraz stojí, najmä tých najchudobnejších, ich vlastné životy.
Dokedy si myslíme, že sa to takto dá zvádnuť? Dokážeme si vôbec predstaviť, ako bude svet vyzerať o ďalších 10 rokov? A nepríde vám toto celé zúfalé až tak, že vás to postaví zo stoličky a začnete s tým niečo robiť?
Vy to tak možno necítite, ale sú takí, ktorí áno. A hneď tu máme konflikt, dva tábory ľudí. Hádky, konfrontácie a argumentácie sa môžu začať. Ich pointou však čochvíľa je nie to, čo sa deje, ale kto má pravdu a koho fakty sú tie pravé. A kým sa ostatní hádajú, čas nám beží.
Odborníci tvrdia, že my, obyčajní ľudia, nikdy nedokážeme úplne porozumieť všetkým faktom a súvislostiam. Sú tak komplexné a náročné. Jednu vec by sme však pochopiť mohli.
Nič nefunguje večne, všetko má nejaké pravidlá, nejaké hranice a ak sa niečo deje, má to aj svoje príčiny.
Ak chceme vedieť viac, namiesto vlastných názorov a myšlienkových pochodov, či názorov ostatných laikov, tu máme exaktnú vedu a dôveryhodné zdroje, ktoré nás dokážu dostať do obrazu. Chce to len záujem, čas a ochotu porozumieť. Dnes už máme dôveryhodných faktov a informácií dostatok. Presnejšie povedané, veda ich má už desiatky rokov, akurát pribúda ľudí, ktorí tomu nerozumejú, ktorým sa to nepáči a ktorým to nevyhovuje.
Odborníci začali používať odlišné termíny pre špecifikáciu problému. Klimatické zmeny/zmeny klímy tu boli vždy, sú to prirodzené zmeny, prebiehajúce milióny, tisícky rokov. Podľa Medzivládneho panelu OSN pre zmenu klímy (IPCC, 1996) sa takto nazývajú už len zmeny klímy prirodzeného charakteru, teda spôsobené zmenami slnečnej aktivity a inými astronomickými faktormi, sopečnými erupciami, zmenami cirkulácie oceánov atď.
Klimatická zmena/zmena klímy je len tá časť zo všetkých zmien klímy, ktorú spôsobuje človek najmä produkciou emisií skleníkových plynov a to najmä spaľovaním ropy, uhlia a zemného plynu, ako i zmenou využívania krajiny. Zmena klímy za posledných cca 50 rokov výrazne zosilnela a jej vážnosť sa začína v spoločnosti pomenovávať ako klimatická kríza.
Faktom je, že 99% vedcov z celého sveta sa jednoznačne zhoduje na tom, že klimatické zmeny tu boli vždy, no zmena klímy sú neprirodzené zmeny spôsobené ľudskou činnosťou. Predovšetkým spaľovaním fosílnych palív, ktoré sme začali využívať pre ich dostupnosť a cenu. Sú nimi uhlie, ropa a zemný plyn. Pri ich spaľovaní v priemysle produkujeme emisie skleníkových plynov (najmä CO2, metán a iné) ktoré sa približne 80% (doprava, priemysel, výroba tepla a elektriny, bývanie, poľnohospodárstvo, odlesňovanie) podieľajú na globálnom otepľovaní atmosféry – našom hlavnom nepriateľovi. Ten má za následok to, čo dnes voláme klimatickú zmenu – realita, ktorej čelí celá spoločnosť, existenčný problém 21. Storočia.
Na Zemi je všetko prepojené, nič nefunguje izolovane. Ak narušíme základné princípy fungovania života na Zemi, ide to ako domino, padá jedno políčko za druhým, až sa celý systém zrúti ako domček z karát.
A tam si azda človek, ktorý sa pasuje za pupok celého vesmíru, za dominantný prvok s precenenou hodnotou svojho vlastného života nad životy ostatných, možno konečne všimne, že niekde u nás nastala chyba… Len chceme skutočne dospieť až sem? Čo nás potom vlastne čaká?
Túto otázku si kladiem čoraz častejšie. Vidím, ako málo dnes znamená život. Akú hodnotu prikladáme životu svojmu a akú životu ostatných. Vnímam, ako máme stále bližšie k sebeckosti a k devastácii všetkého, čo by nám, akosi prirodzene, malo byť tak blízke. Sme čím ďalej tým viac bytosti plné paradoxov, ktoré veľmi svojsky poňali život a bytie na tejto jedinečnej planéte. Na ktorom stupienku v hierarchii života sme my, ľudia a na ktorom všetko „to ostatné“?
Ekologickí ekonómovia, ktorých je, žiaľ, počuť málo, upozorňujú na súvislosti medzi ustavičným ekonomickým rastom, v ktorom sme naučení ako spoločnosť fungovať a na jeho riziká, ktoré nie sme naučení vnímať.
Poukazujú na to, že prosperita a šťastná budúcnosť krajín je dekády hodnotená len rastúcim HDP. Túto tézu podporujú politici, ekonómovia, analytici a my sme naučení, že je to tak v poriadku. Keď rastieme, znamená to predsa, že sa máme dobre a budeme sa mať ešte lepšie. Neberie sa však do úvahy vply neustáleho rastu na životné prostredie. Nie je to zvláštne? Napríklad ťažba fosílnych palív, výrub lesov, nadmerný rybolov, rastúca urbanizácia, export a import produktov v rámci celého sveta. Veď to sa nedeje iba tak.
Neberie sa do úvahy ani fakt, že nie je možné rásť donekonečna. Zdroje tejto planétý nie sú nevyčerpateľné.
Život v tejto bubline začína byť nielen smutný, ale čím ďalej, tým aj viac nebezpečný. Musíme hľadať možné riešenia, ako z tejto bubliny von. Žiaľ, mať sa dobre a stále lepšie je nám tak prirodzené, že si nenecháme siahnuť na náš komfort. Ani my, obyčajní ľudia, ani firmy, ktoré žijú z konzumu a spotreby, ani politici, ktorí potrebujú populárne riešenia, nie také, ktoré oslabia ich vplyv a moc.
Myslím, že stojíme pred situáciou, ktorú naša spoločnosť vlastne vôbec nepozná a nevieme, čo s ňou. Nádej ale vidím v progresívnych, ekologicky mysliacich komunitách, osadách, mestách, ktoré spájajú svoje sily, smerujú k ohľaduplnejšiemu životnému štýlu, snažia sa využívať obnoviteľné zdroje energie, podporovať domácu ekonomiku, lokálne poľnohospodárstvo, vzdelávať generácie k súvislostiam a k rešpektu voči životu a všetkému, čo máme. Inšpiratívne projekty môžeme nájsť nielen vo svete, ale až aj na Slovensku, či v Čechách.
Na Slovensku a v Európe sa o tejto téme hovorí pomaly a pomerne potichu, no stále viac. Napríklad Austrálska stanica ABC zverejnila výskum dvoch organizácii (The Australian Conservation Foundation and 1 Million Women). Zapojilo sa 6 500 žien vo veku od 30 do 39 rokov a 22% z nich zvažovalo nemať deti práve pre dôvody ako sú – vysoká spotreba a uhlíková stopa, ktoré výchova detí prináša, ako aj obavy o budúcnosť planéty a novej generácie, ktorá možné zmeny, spôsobené globálnym otepľovaním, nemusí prežiť. Väčšina z týchto žien je však vystavená spoločenskému tlaku, ktorý ich „núti“ byť matkami, lebo je to súčasť života v našej spoločnosti.
Iné názory zase hovoria o tom, že rozhodnutie nemať deti, je sebecké a reálne žiaden úžitok a pomoc planéte neprinesie. Niektoré páry, či jednotlivci začínajú svoje „nie deťom“ využívať ako ospravedlnenie a výhovorky. Bezdetní ľudia sa totiž nemusia deliť o svoj komfort, majú o to viac prostriedkov (peniaze a čas) a môžu sa sústrediť iba na svoje potreby a nie sú motivovaní obmedziť konzumný spôsob života….
Zatiaľ, čo Afrika má stále vysokú pôrodnosť, Európsky kontinet starne a zase Čína, najľudnatejšia časť planéty, plánuje zrušiť politiku jedného dieťata aj pre nerovnováhu pohlaví.
Americká spisovateľka Meghan Daum vo svojej knihe Sixteen Writers on the Decision Not to Have Kids píše 16 príbehov ľudí, ktorí sa svojvoľne vzdali života s deťmi. V knihe hovorí o tom, že rodičia sú často oveľa sebeckejší v otázke environmentálneho povedomia ako bezdetné páry. Rodiny majú väčšie autá, domy, spotrebu energie. Naopak, odkedy sa sama autorka rozhodla pre život bez potomka, venuje oveľa viac času nielen sebe, ale hlavne dobrovoľníctvu, pomáha blízkym a viac dbá na ochranu životného prostredia. Urobte si teda vlastný názor.
A čo hovoria fakty? Podľa dostupných informácií, na našej planéte žije takmer 8 miliárd ľudí, každý rok pribúda cca 80 miliónov, do roku 2050 by nás malo byť cca 10 miliárd. Svetové organizácie vyzývajú k obmedzeniu demografickej expanzie, aby sme zabránili katastrofe. Enormná spotreba strategických surovín, neobnoviteľných zdrojov a globálne otepľovanie, ktorým ľudstvo súčasne ničí životne dôležité ekosystémy, sú pre budúcnosť života na Zemi neudržateľné. Na druhej strane, argumenty demografov, či sociológov hovoria o tom, že vysoké čísla rastúcej populácie a pôrodnosti nie sú rovnakým problémov všade, práve naopak. Zatiaľ, čo Afrika má stále vysokú pôrodnosť, Európsky kontinet starne a zase Čína, najľudnatejšia časť planéty, plánuje zrušiť politiku jedného dieťata aj pre nerovnováhu pohlaví (o 30 mil. viac mužov, ako žien). Aké je teda riešenie? Jednoznačná odpoveď asi neexistuje, každý si na túto otázku musí nájsť odpoveď sám. Mať alebo nemať dieťa je každého slobodné rozhodnutie. Aj my s Peťom hľadáme odpoveď na túto otázku, zatiaľ sme ju nenašli.
Donedávna som netušila, že takýto pojem existuje. Dočítala som sa o ňom v jednom odbornom článku od sociálnej geografky a aktivistky Michaely Pixovej, ktorá bude aj na našej koferencii. Reagovala so sklamaním, že zatiaľ, čo v zahraničí je tento pojem, žiaľ, reálny, u nás o ňom nevedia ani mnohí psychológovia, a tak ľudia, ktorí tento typ žiaľu cítia, zostávajú nepochopení. Začala som po environmentálnej úzkosti, po environmentálnom žiale viac pátrať a našla som v Českej republike aj prvú terapeutku a lektorku Zdeňku Voštovú, ktorá bude tiež našou spíkerkou. Hovorila mi, že týmto termínom sa oboznámila potom, ako sa vo svojej praxi začala stretávať s ľudmi, ktorí trpia podobnými problémami, ktorých trápia podobné pocity. Frustrácia, smútok, beznádej, obavy, strach, hnev, bezmocnosť. Paleta pocitov, ktorými ľudia reagujú na svet okolo seba, na realitu, na existenčný problém 21. storočia, ktorý stále zostáva spoločnosťou nepochopený a neuchopený – klimatická zmena, klimatická kríza. Keď sa na tento pojem opýtate klimatológov, niektorí vám odpovedia, že termín síce nepoznajú, ale tie pocity sú im dôverne známe. Poznáme ich aj my. Nie je ľahké s nimi žiť šťastný život.
Faktom je, že 99% renomovaných odborníkov z celého sveta dospelo ku konsenzu, že zmena klímy prebieha a spôsobil ju človek. Ak nie sme analfabeti, tak matematika nepustí, tu nejde o štatistickú chybu, tu ide o jasný argument.
Nie je žiadna sranda byť denne konfrontovaní s negatívnymi, katastrofickými scenármi, kam sme našu spoločnosť a celú planétu dostali. Nie je jednoduché stále narážať na tých, ktorí majú svoje vlastné fakty, svoju vlastnú pravdu. Čo je ešte smutnejšie, mnoho z týchto ľudí nemá ani základný prehľad o téme, chýbajú im základné súvislosti, no aj to im stačí k tomu, aby pochybovačne argumentovali a zhadzovali skutočné autority a relevantné zdroje. Niekedy sa mi rozum pozastavuje, čo sú ľudia schopní povedať, napísať, ako sú presvedčení o opaku, aj napriek tomu, že patria do toho necelého 1% ľudí, večných pochybovačov, skeptikov, popieračov. Viete, keď faktom je, že 99% renomovaných odborníkov z celého sveta dospelo ku konsenzu, že zmena klímy prebieha a spôsobil ju človek, pre mňa je to hranica, za ktorú nemám dôvod s mojimi pochybnosťami ísť. Ak nie sme analfabeti, tak matematika nepustí, tu nejde o štatistickú chybu, tu ide o jasný argument a ním končia akékoľvek debaty „či“, ale začínajú tie „čo s tým a hneď“. Majme rešpekt voči všetkým odborníkom, vedcom, aktivistom, nadšencom, jednotlivcom a skupinám, ktorí sa venujú environmentálnym témam. Je to beh na dlhé trate a večný boj. A nemyslím, že preženiem, keď poviem, že je to už ozaj beh o život. Počúvajme, čo sa nám to snažia vlastne povedať.
Stále strácame čas hlúposťami, ktoré už nemajú svoje miesto v tejto téme. Dnes už máme jasné fakty, argumenty, rešpektované autority a kredibilné zdroje, máme dostatok informácií. Napadol mi citát českého ekológa Jiřího Malíka: „Musíme táhnout za jeden provaz, hledat, co máme společného, ne co nás dělí. To platí pro celou planetu, protože jsme jedna rodina.“
Podľa Medzivládneho panelu pri OSN pre zmenu klímy IPCC (IPCC je vedecký orgán poverený úlohou vyhodnocovať riziko zmeny klímy. Panel bol založený v roku 1988 Svetovou meteorologickou organizáciou (WMO) a Programom Spojených národov pre životné prostredie (UNEF). Obe organizácie sú súčasťou OSN. IPCC sa delí o Nobelovu cenu za mier s bývalým americkým viceprezidentom Al Gorom) máme nie viac ako 10 rokov na to, aby sme dokázali zabrániť nezvratnému otepľovaniu atmosféry a jeho katastrofickým následkom pre život na Zemi.
Buďme si vedomí sily nás jednotlivcov, spotrebiteľov. Máme možnosť našim dopytom meniť ponuku na trhu.
Som presvedčená, že začať musíme aj od seba, no bez tlaku na kompetentých žiadnu revolúciu neurobíme. Nikdy sa nestane to, že všetci vedome obmedzia svoju spotrebu a konzum a vydajú sa na cestu vedomej skromnosti, aby zachránili svoj zadok a životy okolo seba. Fajčiari si tiež vedome ničia zdravie, ako môžeme čakať, že urobia niečo, aby zachránili napríklad vymierajúcu biodiverzitu. Sme toho názoru, nech, ako prvé, laicky povedané – zdražie všetko, čo škodí nám aj životnému prostrediu. Namiesto toho, nech štát podporuje rozvoj ekologicky vhodnejších alternatív, ktoré tak budú časom na trhu dostupnejšie. Musia prísť aj systémové riešenia zhora, implementované s rozumom, tak, aby sme prechod na udržateľnosť dokázali zvládnuť. Nič nepôjde zo dňa na deň. Chce to čas, peniaze i vôlu. Ďalej vidíme riešenia v systematickom vzdelávaní o aktuálnych témach a súvislostiach. Vzdelávajme seba a tých, ktorí sú tomu otvorení. Podporujme komunity, presedlajme na lokálnosť. Buďme si vedomí sily nás jednotlivcov, spotrebiteľov. Máme možnosť našim dopytom meniť ponuku na trhu. Tlačme našimi nárokmi na tých hore, ktorí sa nebudú zaujimať o nič iné, až kým nebudú donútení a nepôjde im o vlastnú stoličku.
Na súvislosti myslíme aj pri organizácii našej konferencie. Ak máme hostí zo zahraničia, snažíme sa spojiť s nimi cez telemost, podporiť ich cestovanie vlakom, či aspoň sa napasovať do ich diára tak, aby necestovali z iného kontinentu len kvôli nám, ale aby mali v Európe aj iné aktivity. Tým šetríme uhlíkovú stopu (uhlíková stopa je meradlom vplyvu ľudskej činnosti na klimatické zmeny. Predstavuje množstvo oxidu uhličitého a ostatných skleníkových plynov uvoľnenej do atmosféry počas životného cyklu výrobku a služieb), na čo veľa konferencií zabúda. Snažíme sa tiež fungovať v koncepte ZERO WASTE – produkovať minimum odpadu, v koncepte cirkulárnej a zdieľanej ekonomiky – využívame a zdieľame, čo sa dá, nenakupujeme, čo nemusíme. Ponúkame vegánske jedlo a snažíme sa, aby bolo i z lokálnych zdrojov. Namiesto stánkov plných ekologických variantov a produktov na predaj, podporujeme neziskové organizácie so zmysluplnými projektmi, do ktorých sa môžete zapojiť. A takto sa snažíme žiť aj v našom osobnom živote. Všade sa dajú robiť veci lepšie a ohľaduplnejšie.
Práve neférová situácia v médiách v súvislosti s medializáciou tém o zmene klímy bola jednou z mojich primárnych pohnútok, prečo CLIMATE CONFERENCE SLOVAKIA vznikla. Byť si vedomá dôležitosti a urgentnosti tejto témy a zároveň pracovať v médiách, ktoré jej, ešte donedávna, nevenovali dostatočnú pozornosť, to je veľmi frustrujúca kombinácia. O to viac, keď sa pre vás stane téma jednou z kľúčových a cítite, že je správne, ako redaktor/redaktorka, novinár/novinárka, prinášať ľuďom viac faktov a súvislostí, aby si mali možnosť urobiť svoj názor na túto existenčnú tému 21. storočia. Vieme, že médiá majú významný vplyv na formovanie verejnej mienky a platí nepísané pravidlo – čo je v médiách, to je pravda. A táto téma tu ešte donedávna významne chýbala – nebola pravdou.
Nešíria sa len fakty, ale aj dezinformácie a konšpiračné teórie. Človek, ktorý sa v téme neorientuje, ľahko naletí na bezbrehé zavádzanie o realite, či na lacné, rýchle a neoverené riešenia.
Musím však povedať, že situácia sa, našťastie, mení. Téma klimatickej zmeny a jej súvislostí sa posledné dva roky dostáva do väčšej pozornosti médií, čo začína tlačiť aj na vyjadrenia politikov a obsah verejnej diskusie. Cítiť je aj zmenu zo strany samotných redaktorov, ktorí sa snažia environmentálnym témam venovať viac pozornosti. V televízii, kde pracujem, som bola prvou redaktorkou, ktorá témy o zmene klímy začala presadzovať. Dnes si odo mňa kolegovia, aj z iných médií, pýtajú kontakty na odborníkov, robia rozhovory, či zdieľajú svoje vlastné eko príspevky. To ma, úprimne, veľmi teší.
Nezabúdajme ale na jednu rovnako dôležitú vec. Ako to už medzi nami ľuďmi býva, nešíria sa len fakty, ale aj dezinformácie a konšpiračné teórie. Človek, ktorý sa v téme neorientuje, ľahko naletí na bezbrehé zavádzanie o realite, či na lacné, rýchle a neoverené riešenia. Dôvodov je niekoľko. Ide o reakcie záujmových skupín, ktorých cieľom je udržať si svoje ciele a potrebujú preto zavádzať verejnosť, alebo ide obyčajnú nevedomosť ľudí, či ako hovoria psychológovia, o prirodzenú obranu ľudí pred niečím neznámym, negatívnym, frustrujúcim. Ich cieľ je jasný – spochybňovať výsledky dlhoročného vedeckého výskumu, spochybňovať vedeckú obec, autority, hľadať iných vinníkov a bagatelizovať tému, ktorá im nevyhovuje. Keď sa takýto ľudia dostanú do médií, najmä do tých internetových, ktoré ešte stále nepodliehajú žiadnej regulácii, je to veľmi nebezpečné. To platí pre média na Slovensku aj vo svete bez rozdielu.
Úlohou médií, predovšetkým tých spravodajských, je prinášať kvalitne spracované, overené a objektívne informácie, ktoré sú hodnotovo dôležité pre spoločnosť. Z tohto princípu má vychádzať aj koncepcia skladby hostí v diskusných reláciách, či respondentov. Ak je dnes faktom, že 99% vedcov sa zhoduje, že zmena klímy prebieha a je za ňu zodpovedný človek, pozvať si do diskusie jedného popierača zmeny klímy a jedného klimatológa, to asi nie je dobrá matematika. O tom, čo sa vysiela a o čom sa píše, rozhodujú ľudia a ich profesionalita, ich postoje a vlastné hodnoty, prehľad, vzdelanie, prax či záujmy. Argument, že média vysielajú len to, čo chcú ľudia vidieť a počuť, ma neskutočne irituje, najmä, ak sa používa práve v súvislosti s environmentálnymi témami. To je príliš odborné, tomu nikto nerozumie, to sa nás netýka, to ľudí nezaujíma – aj toto ste mohli počuť v médiách, keď išlo o environmentálne témy a ich súvislosti. Som presvedčená, že média by sa mali stavať voči divákom, čitateľom a poslucháčom zodpovedne a profesionálne a mali by si byť vedomé svojho vplyvu a poslania. Namiesto výhovoriek hľadajme cesty, akou formou verejnosti a cieľovým skupinám náročné témy prinášať, ako o nich informovať pravdivo, objektívne a taktiež zaujímavo. V tomto by sme aj my, z médií, mali ťahať za jeden povraz. Klimatická kríza sa dotýka nás všetkých, bez rozdielu.
Odborný konzultant: Juraj Mesík, analytik globálnych trendov
Zdroje:
Slovenský hydrometeorologický ústav
Milan Lapin: Meteorológia a klimatológia – klimatické zmeny
Titulné foto: CLIMATE CONFERENCE SLOVAKIA
